v pozadí podobných optimistických a oslavných konštatovaní sa dá občas „nahmatať“ viera, že slobodná spoločnosť sa skrátka z dlhodobého hľadiska musí ukázať ako lepšia a silnejšia; a že zvíťazí vďaka vlastnej príťažlivosti a cnostiam. To by sme si akiste mali priať, je tu však viacero nezodpovedaných otáznikov. A viacero varovných príznakov. Čo sú tie cnosti, pre ktoré by sme mohli byť morálnou autoritou pre ostatné časti sveta, a ktoré potrebujeme aj pre zachovanie vlastnej konštitúcie? Z čoho čerpáme istotu, že slobodnými aj zostaneme?

Čitateľ, dúfam, nebude pokladať za príliš zjednodušujúci ten plurál prvej osoby, v ktorom rátam Slovensko k demokratickému západu a „slobodnému svetu“, spolu s inými, vrátane najsilnejšej svetovej demokratickej veľmoci. No ešte raz: čo sú tie cnosti? Máme ich ešte? Zhodneme sa na tom, čo medzi ne patrí a nepatrí? Zhodneme sa aj na tom, čo sú naše neresti? A vieme, ako čeliť útokom na základy, z ktorých naša sloboda a zastupiteľská demokracia vyrastá? Zhodneme sa na tom, kto je priateľ a kto nepriateľ? Máme ešte jasno v tom, čo chápeme, keď hovoríme „sloboda“, „demokracia“, „ľudské práva“, „rovnosť“, právny štát“, „občianstvo“, „spravodlivosť“ a pod.?