u nás, na Slovensku si niekedy viac než iní radi nahovárame, že na nás predsa nič nezáleží, sme malí, bezvýznamní a vždy nevinní; že za nás vždy rozhodujú iní, a že to všetko je „panské huncútstvo“. Tak prečo by sme mali preberať nejakú zodpovednosť? Stačí krčiť sa v závetrí a dúfať, že si nás nevšimnú.

Vyhlasujme si však čo chceme, sugerujme si, čo chceme, ukrajinský front sa približuje. Ruské vojská postupujú, ruské strely dopadajú čoraz bližšie našich hraníc, ruská reprezentácia a propaganda nás označujú za nepriateľov. Koľkokrát sme sa v minulosti rozčuľovali nad politikou našich zvolených politických predstaviteľov, ktorí chceli „vyvažovať“ našu zahraničnú politiku prihrievaním želiezka v Moskve? 

Nad krátkozrakosťou spoluobčanov, ktorí to podporovali? Koľkokrát sme museli čeliť zlostným reakciám tých, ktorí to nechceli pripustiť? Koľkokrát sme si nahovárali, že to zase odnesie namiesto nás niekto iný? Ak by sme včas konali preventívne, napríklad proti tej našej jednostrannej závislosti na energii z východu, mohli sme vzniknuté problémy riešiť postupne, v dlhšom časovom rozpätí, s väčším priestorom pre vlastnú iniciatívu, pokojnejšie a s menšou bolesťou. 

„Horúcou vojnou na Ukrajine sa nová studená vojna nezačala, ale dozrela a vstúpila do novej fázy a prenikla do svetového povedomia.“

Ale nie, my sme samozrejme museli čakať, až bude oheň na streche, až nebudeme mať na výber a budeme musieť čeliť akútnej kríze vtedy, keď sme si to nenaplánovali, spôsobom, ktorý sme si nezvolili.