kláštory sa stavali aj strategicky. Vzdialenosť medzi niektorými kláštormi nemala byť väčšia ako deň cesty na koni. Aby putujúci mních alebo pútnik mal kde skloniť na noc hlavu. Na mesto, ktoré malo františkánsky kláštor a kostol, sa v stredoveku neútočilo. Keď v päťdesiatych rokoch počas prenasledovania cirkvi vo východnom bloku utekali od nás cez rieku Moravu bohoslovci a kňazi, útočisko našli v kláštoroch. Či už v Rakúsku alebo v Taliansku. 

Dnes je duchovných povolaní čoraz menej. Je to trend západného sveta. Málokto sa odhodlá žiť chudobu, čistotu, poslušnosť, podriadiť svoj život jedinej ceste, a to ceste odriekania, pádov, pokory a zapierania samého seba. Budovy veľkolepých kláštorov sú prázdne. Tam, kde žilo sto rehoľníkov, sú dnes štyria. Nemusí to byť konečný stav, cirkev vstala z popola veľakrát. So zaujímavým konceptom však v Taliansku prišiel kňaz don Francesco Bisinella (1927 – 2004). Založil spoločenstvo Sorella Missionaria Fraterna Domus. 

Je to voľné združenie ľudí, ktorí chcú slúžiť, no necítia potrebu urobiť väčší duchovný záväzok.