irán dnes usiluje o získanie jadrovej technológie, ktorú na mierové účely nepotrebuje, už pre svoje zásoby uhľovodíkov. Nemecko sa jadrovej technológie desí a nekompromisne ju odstavuje, hoci ju potrebuje práve na mierové účely, už pre zníženie objemu emisií zo spaľovania fosílnych palív aj miery závislosti na ruskom plyne.

Irán pracuje na obohacovaní uránu, ktoré mu môže v krátkom časovom horizonte umožniť vyrobiť jadrovú nálož. Robí tak zároveň s predstieraním ochoty rokovať o návrate k zmluve „JCPOA“ (Joint Comprehensive Plan of Action, známejší ako „Iránsky jadrový deal“) z roku 2015, od ktorej odstúpili USA pod vedením Trumpovej administratívy. Prezident Biden uvažuje o opätovnom pristúpení k tomuto, podľa viacerých erudovaných zdrojov nekvalitnému a neúčinnému zmluvnému dokumentu; a to napriek mnohým obavám, že to Iránu uľahčí ďalšie kroky pri získavaní jadrovej zbrane. Konečná odpoveď ešte nepadla, a Irán to vie: preto naťahuje čas, robí obštrukcie, deklaruje, zvoláva, odvoláva, uhýba, komplikuje, oblbuje a vyčerpáva. Centrifúgy medzitým veselo rotujú.

Prezident Biden opätovne pristúpil k Parížskej zmluve o klimatických zmenách a ospravedlnil sa EÚ za predchádzajúcu politiku prezidenta Trumpa, ktorý od zmluvy odstúpil. JCPOA je dozaista kvalitatívne iná záležitosť. Či k nej Amerika opätovne pristúpi, ešte nie je rozhodnuté, ani za Trumpovo odstúpenie od zmluvy sa Biden tentokrát možno explicitne neospravedlní. Ak však dôjde k opätovnému pristúpeniu, hoci aj s úpravami podmienok, hádajme, ako to asi v Teheráne (a v Moskve, Pekingu, Pchjongjangu atď.) budú čítať. Možno to implicitné ospravedlnenie veľkoryso zoberú na vedomie – s pocitom hrdosti na to, že sa sami nemajú za čo ospravedlňovať.

„Svet je však dnes plný tyranov a darebáckych režimov, ktoré s pohŕdaním pozerajú na to, čo pokladajú za slabosť a dekadenciu liberálneho západu.“

Ak sa však Iránu podarí získať jadrovú hlavicu (alebo viac hlavíc), bude to znamenať nielen netolerovateľnú hrozbu pre Izrael, ale aj možný faktický koniec medzinárodnej Zmluvy o nešírení jadrových zbraní platnej od roku 1970. Možnosť začať urýchlene pracovať na vlastnej jadrovej bombe sa zmení na aktuálny bezpečnostný imperatív pre viaceré krajiny, ktoré majú dostatok prostriedkov aj schopností tak urobiť, niektoré v krátkom čase. 

Preskočiac niektoré detaily môžeme konštatovať, že americká spoločnosť prešla od svojej niekdajšej triumfalistickej eufórie v dobe prezidenta Busha ml. k súčasnému stavu depresie a defetizmu. Niekdajšia eufória sa prejavovala v presvedčení, že demokraciu možno globálne šíriť ľahko a rýchlo „tvorivou deštrukciou“ ozbrojených intervencií. Dnešná depresia sa  v zahraničnej politike prejavuje opačne: jednostranným ústupom zo svetových angažmán, a na domácej scéne pochybnosťami o vlastnej hodnote, hraničiacimi so sebanenávisťou. 

Naratív progresívnej ľavice (bez spolupráce s ňou by demokrat zo starej školy Biden posledné voľby nevyhral) vykresľuje Americkú spoločnosť ako „systémovo“ nespravodlivú, agresívnu, rasistickú, xenofóbnu, patriarchálnu, ekologicky zhubnú, skrátka, zlú po všetkých stránkach, možno najhoršiu, aká kedy bola. Z toho môže vyplývať aj, že tento stav je neliečiteľný, pokiaľ sa spoločnosť nevzdá niektorých svojich základných presvedčení, princípov či inštitúcií. Možno aj tých ústavných; tie sú predsa dielom „mŕtvych, bielych mužov...“