keď boli oznámené výsledky parlamentných volieb, prvého marca 2020 na tomto mieste zaznelo: „Igor Matovič nie je pre svoju povahu a charakter vhodný na post lídra zmeny. Duch námestí Za slušné Slovensko bol úplne iný, než slová a činy šéfa OĽaNO. Napokon, sám sa od nich dištancoval nepravdivými útokmi na mladých ľudí, ktorí námestia organizovali. A rovnako fauloval aj svojich budúcich koaličných partnerov. Voľby však rozhodli. Aj toto rozhodnutie voličov umožňuje rádovo lepšiu vládu, než boli tie Mečiarove a Ficove. Teraz záleží len na novej koalícii, na správaní sa jej lídrov a na konaní nového premiéra, ako aj na ich tvrdej kontrole zo strany médií, či obrovský záväzok spoločne unesieme.” 

Keď o pár týždňov neskôr nastúpila vláda Igora Matoviča, na tomto mieste .týždeň skonštatoval: „Narábanie so zverenou mocou, odolávanie jej pokušeniam, je tou najťažšou úlohou. Uspieť nie je nemožné, vyžaduje si to však odstup od seba, načúvanie kritikom a ochotu korigovať chyby. Čo z toho má Igor Matovič? Podľa jeho voličov všetko, podľa jeho spojencov máločo, podľa kritikov takmer nič. Nepatrím k tým, ktorí si myslia, že teraz sa všetko – aj príbeh Igora Matoviča – začína odznovu. Šanca nie je veľmi veľká. Svoje obmedzenia si nesieme celým životom a žiadna funkcia ich neutlmí, skôr ich zvýrazní. Ale nejaká šanca tu je – tkvie v okolí premiéra, teda v jeho koaličných partneroch, v kritických médiách a vo všetkom, čo sa zrodilo na námestiach Za slušné Slovensko. Ak už nie sme štát, závislý od rozmarov jedného človeka, ale dospelejšia krajina, môže sa čosi podariť.”

Prešiel rok. Čo o Slovensku ukázal?