v poslednom čase sa bývalý premiér rád stavia do roly obete a pokúša sa získať súcit verejnosti. Na protestoch 17. novembra sa človek, ktorý sedel na najvyššej špici vedenia štátu v ére, keď tu mala mafia raj, pokúsil vystupovať ako obeť šikanovania a politického teroru. Bolo na ňom jasne vidieť, ako sa bojí. Nič, čo mu pozeralo z očí, už ani len nešlo okolo jasného úsudku. Civel odtiaľ čistý živočíšny strach zo spravodlivosti, ktorá by naňho mohla dosiahnuť. Bolo to desivé a istým čiernohumorným spôsobom by to bolo aj na pobavenie – nebyť toho, že za Ficovej vlády bolo umožnené zavraždenie nevinných ľudí, ktorí mali život pred sebou a nik im naň nemal právo siahnuť. Jedine spomienka na Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú mi bránila rozosmiať sa pri pohľade na Ficovu vystrašenú tvár. Ale celkovo bol ten obraz neuveriteľný.
Neuveriteľné je tiež to, čo Fico predviedol odvtedy. Jeho zúfalstvo musí klesať do nových hĺbok, pretože sa usiluje vypáčiť z nás súcit už ozaj neefektívne: poukazovaním na „utrpenie“ Moniky Jankovskej. Pritom Monika Jankovská nedokázala na svoju stranu získať súcit verejnej mienky ani vtedy, keď sa vo väzbe odhodlala držať... ehm... protestnú hladovku. Výsmech sociálnych sietí vtedy nenechal nitky suchej na osobe bývalej štátnej tajomníčky ani na jej činčilovom kožuchu. Keď teraz Robert Fico poukazuje na to, že Monika Jankovská vo väzbe strávila osem mesiacov, čo považuje za nezmyselne dlhý čas, dáva najavo, že už úplne stratil súdnosť. Pre Moniku Jankovskú, ukážkovú papalášku, slza z oka bežného občana Slovenska iste nevypadne, môžu sa internetoví trollovia zo Súmračnej usilovať, koľko vládzu. „Načo sa má nejaká žena trápiť vo väzbe osem mesiacov?“ vyvoláva Fico a úplne ignoruje jednak Jankovskej dôležitosť v reťazci spájajúcom podsvetie s minulou vládnou garnitúrou, jednak jej nedobré meno v očiach verejnosti.
Domáhať sa súcitu pre Jankovskú je jasný vabank a odsúdený na neúspech. Domáhať sa súcitu pre seba je zo strany Roberta Fica úplné šialenstvo. Stačí mu pozrieť na prieskumy, ktoré jeho Smer posúvajú čoraz nižšie k parlamentnému prahu, a vie, že mu zostalo len to najskalnejšie jadro. Pozor, to neznamená, že vymizli smeráci. Len prešli k Pellegrinimu, pretože tam cítia jednak menší potenciál hanby, jednak väčší potenciál moci. A Fico sa s Pellegrinim síce plánuje spojiť – bol by úplne hlúpy, keby to neplánoval, a to on nie je – ale jeho meno, jeho tvár už dávno nie sú ťahákom. Sú odpudzujúcim faktorom. S takým koaličným potenciálom by ani pre prípad predčasných volieb nemohol byť Fico spokojný, pretože by vychytal akurát rolu koaličného poskoka.
Fico inak nevolá po predčasných voľbách preto, že by šípil nejaký svoj veľký zisk v nich. Vie, že nič také sa nestane. Fico volá po predčasných voľbách jedine zo strachu pred spravodlivosťou. Inak, ktovie, či by mu tú beztrestnosť vôbec priniesli. Jeho staré zväzky s kriminálnikmi totiž začínajú byť aj pre nový Hlasosmer čoraz priťažujúcejšou okolnosťou.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.