keď Mečiar s Klausom delili Československo, mohli tak urobiť proti vôli väčšiny ľudí iba preto, že mali okolo seba pritakávajúcich oportunistov. Bez ich vypočítavého súhlasu by rozpad federácie cez parlamenty a vlády neprešiel. Ten vypočítavý súhlas sa však pritakávačom oplatil – z priemeru a prázdna sa opakovane stával minister a poslanec a župan. 

Už vtedy si Slovensko osvojilo, že na účasť na riadení krajiny netreba ani charakter, ani schopnosti, stačí súhlas s predsedom. Odvtedy si to držíme v našej DNA – najmä preto, že na jednoduchom predklone sa tu celé tie roky bohatne alebo aspoň mentálne tučnie. Pritakávačov si tu pestuje každý – mnohí nenahraditeľní primári, viacerí rektori, šéfovia verejnoprávnych médií, dokonca aj reformný premiér Dzurinda s jeho vtedajšou suitou submisívnych poslancov aj mnohých verejných intelektuálov. 

Pán Fico s jeho podnikateľským projektom s názvom Smer to dotiahol do dokonalosti – za 20 rokov nevznikol jediný verejný názorový spor medzi ním a jeho galérkou. A bolo to tak až dovtedy, kým sa spor so šéfom pritakávačom nevyplatil. Až vtedy prišiel Hlas. Je nádejné, že éra večných oportunistov dostala vo februárových voľbách šancu na koniec. Menej nádejné je, ako s touto šancou odvtedy narábame. Pán Matovič je len taký, aký bol vždy. Chce iné Slovensko, než to mafiánske, ale nevie to inak, než cez JA, a teda cez rozdeľovanie, nepravdy a ponižovanie každého s iným názorom.