v roku 1961 napísala Hannah Arendtová v eseji Pravda a politika, že „budovanie Potemkinových dedín, na ktorých si dávajú politici a propagandisti nedostatočne rozvinutých krajín tak záležať, nikdy nepovedie k vybudovaniu ničoho skutočného, ale vždy len k rozšíreniu a zdokonaleniu toho zdanlivého“. Arendtová sa v tom nemýlila a potemkinovstvo (oná krutá záľuba predstavovať ľuďom len dobre vyzerajúcu fasádu) zapustilo hlboké korene aj v slovenskej politike – korene také mocné, že vysekať ich nebude možné azda ani za ďalších tridsať rokov, čo je zaiste optimistický scenár.
Boris Kollár sa v budovaní fejkového štátu po vzore architektúry Andreja Danka predsa len posunul. Dankova jazyková fasáda bola totiž taká žalostná, že Kollár ho v tejto veci o celú dĺžku presahuje, hoci – ako vravela Arendtová – ich spoločne budovaný zdanlivý štát tým nielen rozširuje, ale aj zdokonaľuje. No čím viac je fasáda uhladenejšia, tým väčší je kontrast s ošarpaným zvyškom budovy. A toto všetko sa odohráva s otcovským požehnaním premiéra Matoviča v jeho úsilí udržať jednotu vládnej koalície a podržať Borisa Kollára napriek očividným faktom a verejnému hnevu (aj vnútri vlastnej koalície). Iba dodajme, že sa tým pod tento potemkinovský projekt explicitne podpísal.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.