nie som skúsená zaznamenávačka oral history, ale predsa len to skúsim. Je to príbeh o paranoji, ktorá mala pravdu, o dôvere, ktorá zostala v hanbe, a o vzbure, ktorá sa konala len v kozacom chlieviku.
Začnem v roku 1953, keď bola moja dnes už nebohá starká ešte dosť mladá žena, mala muža, deti, bývala v maličkej gemerskej dedinke a viedla tam maličký dedinský obchodík. Na starosť ho dostala viac-menej pod nátlakom – keď komunisti obchodík vyvlastnili pôvodným majiteľom, akosi nebolo toho, kto by tam predával. A tak dotlačili moju starkú, aby si urobila nejaký ten kurz v neďalekom mestečku a potom z nej už bola vedúca.
V spomínanom roku 1953 sa okrem malých dejín, ktoré v malej dedinke bežali aj za komunizmu tak trochu po svojom, odohrávali aj veľké dejiny. V tých veľkých dejinách sa v absolútnej tajnosti pripravovala menová reforma.
Teda výmena peňazí, ktorou komunistická vláda chcela obmedziť množstvo hotovosti v obehu a v podstate dosiahnuť to, aby bol menej výrazný katastrofálny nedostatok bežného spotrebného tovaru. Vymyslela to „geniálne“ ako mnohé vlády v dejinách: keď ľuďom vezme peniaze, nebudú mať za čo nakupovať a tovaru bude v obchodoch viacej. Brala to ako nástroj boja proti inflácii. Pri príprave menovej reformy asistovali sovietski poradcovia.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.