Otázka nie je, či bude dlhová brzda porušená, ale kedy a ako výrazne

slovenská ekonomika sa vypína a s tým je jasné, že hrubý domáci produkt poklesne, pravdepodobne výrazne. Na viac výpadky príjmov na daniach, odvodoch a zadlžovanie štátu povedú k nárastu verejného deficitu a dlhu. Mechanizmy, ktoré ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti zavádza, budú ignorované či neúčinné. Zmrazenie platov, pokles výdavkov či vyrovnaný, alebo prebytkový rozpočet nebude možné dosiahnuť, minimálne v tomto roku a pravdepodobne aj v roku 2021 to bude veľmi náročné.

To však neznamená, že by politici mali zmeniť tento ústavný zákon. Práve naopak, mal by byť sprísnený a zväzovať politikov ešte prísnejšie. Lebo kde neexistujú pravidlá, vyhráš voľby a môžeš všetko. Písal som aj o tom, ako sa tento zákon obchádza, ale aj o tom, že vytvára určitú ochranu pred štátnym bankrotom.

V povolebných diskusiách o zostavení vlády Veronika Remišová viackrát apelovala na politikov, aby si vytvorili záväzné ciele, ktoré chcú dosiahnuť. Nejakú formu porovnania, benchmark, aby existovala referencia pre porovnanie, nakoľko kvalitne či nekvalitne daný minister a jeho ministerstvo pracuje. Je to štandard v súkromnom sektore, mal by sa stať aj pre politikov – ak si teda nedajú laxné ciele, teda žiadne.

Je teda veľmi dôležité, či si vôbec bude nový minister financií dávať nejaké fiškálne ciele na roky 2020 – 2023, alebo nie a bude sa neustále vyhovárať na okolnosti a potreby, ako to robili roky ministri financií Smeru Počiatek či Kažimír. Medzi rokmi 2006 až 2019 sa nominálny verejný dlh viac ako zdvojnásobil, v podstate zbytočne. Preto napriek neblahej situácií by malo ministerstvo jasne popísať svoj finančný plán a mal by obsahovať aj nasledovné finálne ciele:

• nominálny verejný dlh v roku 2023 bude nižší či rovný úrovni z roku 2019,
• vláda sa zaviaže do roku 2023 zosúladiť verejné financie so zákon o rozpočtovej zodpovednosti podľa dnešného znenia,
• v tom najhoršom prípade bude v druhom sankčnom pásme zákona na konci roka 2023.