Pamätám si, ako po roku 1998 tlačili mienkotvorci na politikov okolo Dzurindu, aby zachovali SDK a nevracali sa k pôvodným stranám. Takmer nikomu vtedy neprekážalo, že návrat k pôvodným stranám by bol dodržaním predvolebnej dohody. Dôležité neboli dohody, ale pocit, že väčšia berie. Dôsledkom tohto mocenského uvažovania bol postupný rozklad pravice, faktický zánik mocensky definovanej SDKÚ a v skutočnosti aj dlhoročná dominancia Smeru.
Pamätám si tiež, ako v roku 2018 tlačili mienkotvorci na to, aby sa v prezidentských voľbách všetci demokratickí kandidáti vzdali v prospech toho najsilnejšieho – mal to byť Róbert Mistrík. Dôvodom bol tentoraz deklarovaný strach, že do druhého kola postúpia dvaja nevoliteľní ľudia. Ale aj keď už bolo jasné, že sa to nestane, tak ostal. Nešlo teda o strach, ale znovu o účelovosť. Zuzana Čaputová aj František Mikloško tlaku mienkotvorcov odolali, a výsledkom nie je nevoliteľný prezident, ale aktuálne najlepšia hlava štátu v strednej Európe.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.