Nie sme súdny tribunál, ktorý má vyniesť rozsudok. Sme však súdni ľudia, ktorí keď sú informovaní o spôsoboch, akými sa rozkrádal štát, vedia posúdiť mieru svojej reakcie.
V Trnave na Zelenom kríčku máme jednu zvláštnu cestu, ktorá býva v rannej špičke plná áut. Jej pravý pruh je určený výhradne pre autobusy, stredný vedie priamo a ľavý pruh je určený pre automobily, ktoré odbočujú doľava.
Samozrejme, na takej ceste ešte nič zvláštne nie je. Až na to, že v rannej špičke sa už stalo pre niektorých šoférov bežným zvykom využiť väčšinou prázdny ľavý pruh, rozbehnúť si to až dopredu a na konci sa „na drzovku“ natlačiť do stredného pruhu. A to už nehovorím o šikovníkoch, ktorí na tento motoristický úkon využijú pravý autobusový pruh.
„Ak sa množia prípady tých, ktorí si povedali „keď oni, tak aj ja“, potom sa netreba čudovať tomu, že sa toto mentálne nastavenie prenesie do všetkých oblastí ľudského života.“
Všetkých týchto majstrov obiehania volám sám pre seba „predbiehačikovia“. To, že tým ešte viac spomaľujú už beztak spomalený stredný pruh, hádam, ani netreba dodávať. Kedysi na nich v zápche čakajúci šoféri náhliaci sa do práce či s deťmi do škôl trúbili a šoféri po predbiehačikoch vykrikovali. Dnes? Už si len zanadávate, mávnete rukou a pokrútite hlavou. Lebo inak by sa ozýval ranný Zelený kríček mohutným trúbením klaksónov. Ešte horšie je však, keď sa na podobné obiehanie dajú nahovoriť aj ďalší. Veď keď to môžu tamtí, tak nech to robí kto len chce.
Predpokladám, že podobné situácie poznajú aj iné mestá. No nemám v úmysle písať tu o dopravnej situácii v Trnave, chcem tým povedať niečo iné.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.