medzi Balkánom v roku 1999, Gruzínskom v roku 2008, Donbasom v roku 2015 a Slovenskom v roku 2019 je navonok tých rozdielov menej, ako by ste si želali. Nepreháňam. Tento zážitok podstupujem takmer každý týždeň, keď cestujem (mimo diaľnic) na reportáže kamsi na východ.
Rozbité cesty sú len prvé klišé. Je ozaj neuveriteľné, že „cievna sieť“ tejto krajiny, asfaltky okrem diaľnic, sú tak fušersky poplátané, rozmlátené, s hlbokými vyjazdenými rigolmi, ktoré sú za dažďa smrteľne nebezpečné. Nehovorím o kľukatej cestičke kdesi medzi Ratkovou a Jelšavou. Za všetky spomeniem kľúčový úsek z Ružomberka na Donovaly. A to nehovorím o trase medzi Revúcou a Červenou Skalou. Presne taká je väčšia časť Gemera, Spiša, Zemplína, Šariša.
Zbytočne sa rozčuľujeme nad Husákom a Hrdličkom v Najväčšom Slovákovi. Jazdíme po tom, čo sa vybudovalo za komunistov, od Husáka po Jakeša. A nielen jazdíme. Žijeme v tom a žijeme z toho. Posledné veľké verejné investície, ak, pravda, nepočítame to, čo sa zo štyroch pätín financovalo z preklínaných eurofondov, sú tu zo socializmu. To je trpké konštatovanie bez štipky sentimentu.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.