keď sme pred pätnástimi rokmi vstupovali do NATO a Európskej únie, boli sme na tom podstatne lepšie ako dnes. Mali sme jasnú štátnu stratégiu a víziu. Chceli sme sa integrovať do bezpečnej a vyspelej Európy. Po tom, čo sme boli vyradení z prvého kola rozširovania NATO, sa na tomto kroku zhodla absolútna väčšina politickej reprezentácie. Schválili sme základné bezpečnostné dokumenty štátu a hlavne sme sa nimi riadili.
Stali sme sa súčasťou najbezpečnejšieho priestoru vo svete. Zrýchľoval sa rast ekonomiky aj investície veľkých hráčov hľadajúcich bezpečný prístav. Stačí pozrieť, kto investuje dnes napríklad v Afganistane, ale aj v krajinách na periférii Európy, ktoré zostali mimo, ako Moldavsko, Gruzínsko, Arménsko a ďalšie. Veľmi rýchlo a úspešne sme sa zapojili do vojenských štruktúr NATO a úspešne sme začali reformu ozbrojených síl.
Dalo by sa čakať, že po 15 rokoch v takomto exkluzívnom klube začneme dospievať. Opak sa stal pravdou. Ako prvé sme zastavili modernizáciu ozbrojených síl už krátko po vstupe. Bezpečnostnú garanciu veľkej aliancie sme si vysvetlili tak, že o svoju bezpečnosť sa už nemusíme starať. Stačí sa zúčastniť na nejakých pár misiách. Prebudila nás až kríza na Ukrajine a apetít na veľké zbrojné zákazky. Ale ani ten nie je dostatočnou motiváciou, aby sme sa ku svojej bezpečnosti správali zodpovedne.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.