pamätáte sa ešte na Plavčana? To bol taký ten mužný reformátor slovenského školstva, ktorý prideľoval financie na vedu a výskum súkromným firmám bez akéhokoľvek vzťahu k vede a výskumu. Prišli mu na to, vykopli ho a na jeho miesto posadili Lubyovú. Tá po roku a pol pridelila peniaze na vedu a výskum v podstate rovnakým spôsobom. A nikto ju nikam nekope. Ako je to možné?
Odpoveď, ktorá sa ponúka sama, znie takto: Po tom, čo predviedol Danko na tému svojej rigoróznej práce, je v tejto krajine možné úplne všetko. Môžete byť nad slnko jasnejšie usvedčený podvodník a nič sa vám nestane. Komisii, ktorá vás usvedčila z plagiátorstva, poďakujete za to, že vás z neho neusvedčila, a ide sa ďalej. Hranice drzosti, ktorá sa tu ešte toleruje, posunul Danko obhajobou svojho podvodu prakticky donekonečna. Lubyovej drzosť je síce výnimočná, ale v porovnaní s Dankovou celkom bledne, takže Pellegrini si môže dovoliť to, čo si Fico pri Plavčanovi nedovolil – mávnuť nad tým celým rukou.
„Kto môže za to, že kreatúry typu Danko a Lubyová môžu znova a znova przniť túto krajinu?“
Ak by to bolo takto, mali by sme zrozumiteľnú odpoveď na otázku, kam sme sa to posunuli a prečo. Lenže to nie je správna odpoveď. Jeden hlupák, a to ani taký monumentálny kus ako Danko, nedokáže svojimi nehoráznosťami určovať hranice toho, čo sa ešte môže, a čo už nie. A to ani vtedy, keď sa k nemu pridá nejaký ten komparz, ako napríklad Lubyová, ktorá vyhlási, že „po dvadsiatich rokoch vás nemôžu začať sekírovať za to, že ste niekde nedali úvodzovky" (pravdaže môžu, ty „...", ak sú to úvodzovky na začiatku a na konci celej práce).
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.