takmer každý deň chodím okolo staveniska Národného štadióna a napriek tomu, že už to nebude dlho trvať a konečne budeme mať v Bratislave normálny futbalový stánok, je mi akosi nevoľno. Cestou na bicykli sa pozerám na tento kolos s rastúcimi okolitými budovami, ktoré sa svojou ťarchou prehýbajú do premávky, akoby mali čochvíľa na ňu spadnúť. Za nimi sa rysuje silueta nového štadióna, ktorý pojme 20-tisíc ľudí.
Nemyslím na to, že sa na stavbe preflákali milióny a že vlastne celá vec je raz tak predražená a že to oligarchovi Ivanovi Kmotríkovi zaplatíme a on sa tam bude ďalej hrať so svojou belasou hračkou menom Slovan, z ktorej spravil atrapu kedysi dôležitého klubu. Skôr rozmýšľam nad tými stratenými rokmi, keď Inter a Petržalka takmer zanikli a Slovan trčal (dodnes trčí) na Pasienkoch, kam takmer nikto nechce chodiť. Prvoligový futbal v Bratislave pre mňa skončil a do veľkej miery za to môže Národný štadión.
Ako prvý šiel dole Inter. Ešte si spomínam na jeho poslednú slávnu éru, keď spolu so Szilim Némethom vybojoval dvakrát titul a pohár, ale potom sa mu postupne prestalo dariť, padol do druhej ligy, z ktorej sa nakoniec vrátil, ale v hodine dvanástej predal svoju licenciu Senici a zanikol. Matne si spomínam, že ho potopili vlastní funkcionári. Na Pasienky sa presťahoval Slovan. Našťastie, boli tu pravoverní interisti, ktorí klub zachránili a začali od nuly.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.