keď som si pri okrúhlom 50. výročí okupácie Československa prezeral komentáre, odkazy a množstvo článkov, ktoré komentovali spredu a zozadu túto historickú udalosť, vravel som si, že to musí byť masívne zakorenená trauma, azda jedna z najväčších, aké si vo svojej kolektívnej pamäti nesieme a s ktorou sa veľmi náročne vyrovnávame: hnevom, odporom, hnusom, zosmiešňovaním, všelijako.
Keď dnes sledujem, koľko ľudí reaguje na neokrúhle 74. výročie SNP – komentármi, odkazmi a množstvom článkov –, opäť ma to prekvapuje: takýto živý záujem o nie tak dávnu históriu som tu už dávno nevidel. Dávno som nepočul sprítomňovať si túto udalosť tak intímne. Iste, robili sa rôzne imitácie bojov a podobne, ale teraz sa mladí ľudia usilujú identifikovať sa s predchodcami, ktorí už nežijú – buď ich zastrelili, alebo ich roztrhali na kusy míny porozkladané kdekade po zemi, alebo dožili svoj starecký život so spomienkami, ktoré by nik z nás nechcel v sebe nosiť: smrť kamarátov, príbuzných, blízkych alebo milovaných.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.