sú to témy, ktoré radi využívajú dezinformátori, šíritelia hoaxov a vedomí či nevedomí žoldnieri ruskej hybridnej vojny.
Takéto témy akoby strácali legitimitu, keďže sa najčastejšie objavujú na neserióznych (dez)informačných platformách. Napokon nastane situácia, že nejeden rozumný človek sa o nich pomaly bojí prehovoriť, aby nevyzeral, že čerpá zo zdrojov, čo stoja v jednom šíku s Hlavnými správami. Ale je to chyba. Keď problém reálne jestvuje, ale rozumná strana o ňom nepíše, nehovorí, nekomunikuje, pretože sa bojí obvinenia z nerozumnosti, téma zostáva na pretriasanie len tým nerozumným. A tí z nej urobia to, čo chcú, potrebujú – alebo to, na čo im stačí morálna a vedomostná kapacita.
O aké témy ide? Väčšinou sa týkajú problematických stránok vývoja západnej spoločnosti, slabín demokracie, rizík prebujneného štátneho aparátu v demokraciách, tienistých stránok multikultúrneho spolužitia. Čiže v zásade vecí, ktoré reálne jestvujú a malo by sa o nich príčetne hovoriť, nech z nich nie je len potrava pre viac či menej šialených konšpirátorov.
„Hovorme o nich – príčetne, racionálne, s úmyslom riešiť.“
Jeden príklad za všetky – problémy nórskeho Úradu na ochranu detí. Toľko sa o nich písalo medzi konšpirátormi, toľko sa tieto, veľkou väčšinou Ruskom podporované zdroje, rozkrikovali o „juvenilnej justícii“, toľko šírili obraz nórskej spoločnosti, ktorá berie deti rodinám, aby si dokazovala svoju moc, prípadne aby si vytvárala „zásobáreň bielych génov“, keď je už teda „prevalcovaná migrantmi“ (sarkazmus, ktorý úvodzovky naznačujú, azda príčetnému čitateľstvu ozrejmovať nie je potrebné), až sa z tejto témy stalo čosi, o čo seriózne médium radšej nezakopne. A seriózny diskutér sa od nej pohoršene odtiahne.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.