tie nikdy sa nekončiace sa debaty o tom, že treba veci „vyvažovať“, treba byť negatívny aj pozitívny súčasne, počúvam od nástupu Mečiara k moci, teda takmer tridsať rokov. Presne si pamätám, ako jeho verní, jeho pochlebovači podráždene reagovali na akúkoľvek kritickú zmienku. Politici ako Roman Hofbauer, Igor Slobodník či Ivan Hudec, plátky ako Slovenská republika či Zmena kádrovali okolie, vyzývali na „šírenie pozitívneho obrazu Slovenska“. Ignorovali (alebo nechápali) pritom fakt, že oprávnené poukazovanie na zlyhania moci, na jej zločiny, nie je šírením negatívneho obrazu krajiny. Presnejšie, najviac škodia krajine politici, ktorí sa tých vecí dopúšťajú, a nie tí, ktorí o tom píšu a hovoria.
Niečo však na tom je. Vychýlené sú oba extrémy – negativistický aj nepatrične pozitívny, slúžiaci propagande.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.