Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ako populisti likvidujú cirkev

.anton Vydra .názory

Ak cirkevné autority jednoznačne neodmietnu populistov a ich praktiky zneužívania citov ľudí len pre zištné ciele, nepoškodí to iba spoločnosť, ale nakoniec to ublíži aj cirkvi.

Anton Vydra

existuje viacero kariet, s ktorými hrajú populisti, keď brnkajú po nose svojim voličom z radov veriacich: vzbudzovanie strachu z cudzieho, pocitov ohrozenia, deštrukcia klasických rodinných hodnôt a apokalyptické scenáre rozvrátenej spoločnosti, vysoko emocionálne prežívanie krivdy plynúce zo slabého finančného zabezpečenia a ekonomickej neistoty, prehnaná nevraživosť k novinárskej práci, no zároveň vyvolávanie neuhasiteľného smädu po informáciách. 

Kážu však o tomto umelom nafukovaní emócií populistami slovenskí kňazi svojim veriacim? Upozorňujú ich na to, že spolu s vidinou sociálnych balíčkov, ale aj iných podobných populistických sľubov sa v ich mysliach vytvára priestor aj pre iné, omnoho zničujúcejšie emócie? Aké? Napríklad závisť, nenávisť a hnev, ohováranie a šírenie klamstiev, až donkichotská honba za ľahkým ziskom, klesajúce sebavedomie, strata viery. To posledné je obzvlášť zaujímavé. Lebo veriaci, ktorý je vybičovaný pocitmi krivdy a nespravodlivosti, začína viac dôverovať mesiášskym politikom než hodnotám vlastnej viery. Možno na to kňazi svojich veriacich upozorňujú, možno už niekedy nevedia, ako inak im to ešte povedať, a možno populistom, naopak, čoraz viac drukujú a stávajú sa ich ampliónmi. Nemám na to širšie platnú odpoveď, pretože nemám príležitosť vypočuť si všetky kázne, ktoré zaznievajú v slovenských chrámoch.

„Premysleli ste dôkladne, čo znamená populizmus a akými metódami populisti pracujú?“

Začiatkom mája publikoval bulharský politológ Ivan Krastev v New York Times článok The Pope vs. the Populists. Niektoré jeho tvrdenia sú zaujímavé, s niektorými sa dá polemizovať a niektoré sú nepravdivé alebo aspoň zavádzajúce. No v niečom je ten článok podnetný. Leitmotívom Krastevovho textu je, že populistom sa podarilo to, čo si tak veľmi želali sovietski komunisti: docieliť rozkol medzi cirkvou a spoločnosťou. A podarilo sa im to rovnakou metódou: stačí sa doslova navrúbľovať na cirkev a veriacich, naštepiť sa na nich a rozložiť ich zvnútra. Ako k tomuto záveru bulharský politológ dospel? 

Krasteva prekvapuje, že hoci si celý svet zamiloval sympatického pápeža Františka, jeho najradikálnejšími odporcami sa stali najmä veriaci v strednej Európe, v postkomunistických krajinách. Pápež František volá rovnako po spravodlivosti a úctivom správaní sa k migrantom, menšinám, chudobným či k rozvedeným, ako aj po úcte k počatému životu a odvahe vytrvať pri živote až do konca. No konzervatívne naladení stredoeurópski veriaci si z toho berú len to posledné a zvyšok pokladajú priam za herézu.

„Zvážili ste, že ich zdanlivá podpora kresťanských hodnôt môže byť zároveň aj cestou k zanedbaniu alebo až rozkladu iných kresťanských hodnôt?“

„Prečo občanmi postkomunistických krajín, kde sú katolíci vo väčšine,“ pýta sa Krastev, „nepohne posolstvo pápeža Františka?“ Nerozumie tiež, ako môžu strany, ktoré sa pred svojimi voličmi prezentujú ako hnutia podporujúce kresťanské hodnoty a cirkev, vyvolávať u svojich voličov zároveň otvorený konflikt s pápežom. A potom si položí dôležitú otázku: „Je nárast populizmu v strednej Európe signálom návratu náboženstva, alebo pokračujúcej sekularizácie spoločnosti?“ Tá otázka nie je vôbec banálna, týka sa toho podstatného. Populisti sa uchádzajú viac o priazeň miestnych cirkví, ktoré fungujú ako národné inštitúcie chrániace národné dedičstvo, než ako o inštitúcie, ktoré sa zaujímajú o duchovný rast človeka, a to aj na úrovni morálnych hodnôt.

„Pre populistov,“ pokračuje Krastev, „kresťanstvo nie je vzťahom medzi človekom a Bohom, ale skôr medzi jednou komunitou a inou komunitou.“ Toto je, žiaľ, pravda. Krastev sa však mýli vtedy, keď napíše, že od dobrého kresťana sa očakáva, že bude žiť v strachu. Tvrdí totiž, že kresťan žije v strachu z toho, aby si neublížil tým, že sa dopustí hriechu, zatiaľ čo populistický volič žije v strachu z toho, aby mu niekto iný neublížil tým, že na ňom hriech spácha. To znie síce ako pekný bonmot, no kresťanský život sa len sotva zakladá na strachu z toho, aby sa človek nedajbože v niečom neprevinil. Taký utrápený život je síce takisto možný, ale kresťania sa nevyhýbajú hriechu len preto, aby tým zištne dosiahli nebeskú slávu, ale skôr preto, lebo hriech pokladajú za zlý. Aj keď... veď vieme.

Podľa Krasteva populizmus vedie stredoeurópsku cirkev a jej veriacich do hlbokej duchovnej krízy. Akoby tým chcel povedať toľko, že populisti nahrádzajú bohaté spektrum tradičných kresťanských hodnôt len úzkym výsekom niektorých prvkov, ktoré im zapadajú do ich stratégií získavania hlasov voličov. Na všetky ostatné kašlú. A to je dôvod, prečo si myslí, že sa populistom podarilo to, čo komunisti nedotiahli do konca.

„Vysvetľujete svojim veriacim, aké rizika so sebou nesú populistické sľuby, a to aj bez ohľadu na to, o akú stranu ide?“

Cirkevné inštitúcie v postkomunistických krajinách dodnes verejne a čoraz viac už len oficiózne deklarujú, že ich najväčším nepriateľom v 20. storočí bol komunizmus. Už menej to takto vyhlasujú ich veriaci a dokonca aj časť kléru. Je veľa takých, ktorí dodnes žijú nostalgiou po socialistických časoch. To, že bol komunizmus úhlavným nepriateľom cirkvi, je pravda. No dnes má cirkev o nepriateľa navyše. Populizmus je sofistikovanejší protivník; je veľmi plazivý a azda preto aj nebezpečnejší. Nejde mu už o zničenie cirkvi, ale o jej využitie pre svoje ciele. Vlajkovou loďou slovenského populizmu bola dlho strana Smer. Dnes sú na slovenskej politickej scéne aj ďalšie podobné krížniky, ktoré si zvolili stratégiu stáť akože na strane veriacich a tváriť sa, že sú hlasom tej ozajstnej cirkvi, hoci nie presne tej, ktorú reprezentuje súčasný pápež.

Nášmu kléru by sme si tak azda mohli trúfnuť položiť nasledujúce otázky: Premysleli ste dôkladne, čo znamená populizmus a akými metódami populisti pracujú? Zvážili ste, že ich zdanlivá podpora kresťanských hodnôt môže byť zároveň aj cestou k zanedbaniu alebo až rozkladu iných kresťanských hodnôt? Vysvetľujete svojim veriacim, aké rizika so sebou nesú populistické sľuby, a to aj bez ohľadu na to, o akú stranu ide? A ako dosahujete, aby v mysliach veriacich nenapučali necnosti, akými sú závisť, nenávisť a hnev, ohováranie a šírenie klamstiev, až donkichotská honba za ľahkým ziskom, klesajúce sebavedomie a... strata viery?

 

 

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite