Literárny archív Slovenskej národnej knižnice4. máj 1919 Ivánka pri Dunaji: Pohľad na trosky a prvých svedkov havárie lietadla M. R. Štefánika. Lietadlo na letisko nedoletelo, zrútilo sa a ukončilo život Štefánikovi aj trom Talianom, ktorí s ním boli v lietadle. Smrť generála Milana Rastislava Štefánika 4. mája 1919 sa mnohých bolestne dotkla, no bolo dosť aj takých, ktorým prišla vhod. Smútočné obrady, nad ktorými prevzal dozor architekt Dušan Samuel Jurkovič, boli sprevádzané všetkými štátnymi a vojenskými poctami a na Bradlo vystúpil dovtedy nevídaný dav Slovákov. Hrob vyhĺbili symbolicky, po vojensky – doslova ho odpálili výbušninou. A potom začal Jurkovič zháňať peniaze na stavbu Mohyly, čo potrvalo niekoľko rokov, hoci pôvodný projekt – omnoho veľkolepejší, než je súčasná realita – sa nikdy nepodarilo naplniť. Ostal iba v nákresoch.
Jurkoviča spájalo so Štefánikom dlhodobé osobné priateľstvo, v ktorom bol jednak rešpekt k Štefánikovej vzdelanosti, jednak to, že pochádzali z rovnakého kraja a konfesie. Taký človek si podľa neho zaslúžil aj primerané pietne miesto a aj stavba Mohyly sa mala realizovať (a aj sa realizovala) s patričnou úctou. Inou otázkou je, čo s Mohylou po niekoľkých rokoch spravila komunistická moc: zničiť si ju síce nedovolila, ale nechali ju aspoň obrásť rýchlorastúcimi stromami, aby nebola na očiach ako zlé svedomie.
„Najväčší problém s ním mali komunisti, pretože zo srdca neznášal boľševikov.“
To, čo si Dušan Jurkovič uvedomoval prakticky ihneď po Štefánikovej smrti, bolo, že zmysel jeho úmrtiu sa dá dať len tým, že sa zo Štefánika stane prvá československá legenda, hrdina, ktorý bol potrebný na identifikáciu národa s atribútmi, ktoré v sebe niesol počas svojho život. A takými atribútmi boli ohromujúca vzdelanosť, usilovnosť, demokratizmus, vlastenectvo, ale aj odvaha prekročiť hranice malosti a dotknúť sa veľkého sveta, držať s ním krok, mať veľké ambície, stať sa hráčom európskeho formátu, a nielen objektom, nástrojom či satelitom mocných. Štefánik v sebe stelesňoval osobnosť, ktorá chcela byť výrazným subjektom a spoluurčovateľom európskych dejín.
Toto všetko si Štefánik niesol ako charakteristiku muža, ktorý ešte ako dieťa opustil rodné Košariská, preklenul zviazanosť so zvykmi (aj konfesionálnymi), ktoré určovali jeho detstvo a otec mal s ním preto jeden nepríjemný spor, keď ho doslova vyrazil z domu. Štefánik chcel byť astronómom takých kvalít ako Camille Flammarion a Jules Janssen. Nebyť prvej svetovej vojny, zrejme by ostal vedcom a dnes by sme si ho pamätali ako útleho bradatého hvezdára a možno Francúza, ktorého korene siahali na naše územie. Lenže vojna všetko zmenila a zo Štefánika spravila vojaka, diplomata, organizátora československých légií a politika, ktorý stál spolu s Masarykom a Benešom pri tvorbe nového štátu v strede Európy.
„Zmysel jeho úmrtiu sa dá dať len tým, že sa zo Štefánika stane prvá československá legenda.“
Štefánik zomrel skôr, než by si ho niektorá z kreujúcich sa politických strán stihla vziať výlučne za svojho. Najväčší problém s ním mali komunisti, pretože zo srdca neznášal boľševikov. Tí ostatní sa k nemu po jeho smrti s hrdosťou hlásili, alebo si ho prisvojovali – niektorí právom, iní neprávom a našli sa aj takí, ktorých prejavy úcty k Štefánikovi boli trúfalé až nemiestne (kto by si nepamätal Rafaela Rafaja v generálskej uniforme).
Neviem, ako by sa dnes Štefánik díval na Česko a Slovensko, keby ich videl po sto rokoch od vzniku vtedy ešte spoločnej krajiny. A keby videl všetky tie udalosti, ktorými si Česi a Slováci prechádzali. A keby videl ohýbanie demokracie, jej pády a vzopätia, jej temné a jej svetlé stránky. Možno by zopakoval to, čo povedal, kým žil: „Demokracia je organizovaná myšlienka, idea proti chaosu. Demokracia znamená myslieť skôr, než konáš, či tým nepoškodzuješ blížneho, rodinu, národ, spoločnosť.“
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.