stretli sme sa prvýkrát ešte za mečiarizmu. Robo mal vtedy 18 rokov, ale hneď, ako začal písať o ekonomike, vynikol. Asi to bolo otcom Edom, vtedy jedným z mála novinárov, ktorí rozumeli, že trh nie je proti ľuďom a kapitalizmus proti solidarite. Ale bolo to aj Robovým nezameniteľným talentom. 

Keď som ho zavolal do Domina a neskôr aj do Slobodnej Európy, vôbec sme si nemuseli vysvetľovať, o čo nám pôjde. Robo rozumel, v akom zúfalom stave je slovenská ekonomická diskusia, ako jej aj desať rokov po Novembri  dominujú komunistické nánosy, paternalizmus a ilúzie o štáte ako opatrovateľovi ľudí. Mal vtedy menej ako 20, ale bol v myslení oveľa ďalej, než vtedajší ekonomickí mienkotvorci z Pravdy, Obrody či štátnej televízie. Vlastne nebol ďalej, pretože jeho svet bol voči vtedy uctievanému šedému socializmu úplne iná, slobodná a farebná galaxia.

Mal som z Roba velikánsku radosť. Ako z osvieteného kolegu, ako z dobrého kamaráta, ako z hrdého manžela Jany a šťastného otca krásnych detí. A mal som radosť aj z toho, že Robo je prísľubom novej generácie, ktorá už nebude mať za kritérium socializmus s ľudskou tvárou, ale skutočnú slobodu. Tešil som sa tomuto spojenectvu.

„Frajerina tínedžera, ktorý vyzval ospalý svet našich ekonómov a poľahky triumfoval.“

Potom sme sa dvakrát rozišli. Ešte v Domine, a aj neskôr, v .týždni. Boli to bolestivé rozchody, ale po rokoch preboleli – a hoci to už nikdy nebolo to pôvodné nerozlučné spojenectvo všetkým blbcom navzdory, rešpektovali sme svoje cesty a niekde vnútri vedeli, že nie sú mimobežné. A myslím, že Robova ťažká choroba k tomu prispela a znovu nás spájala. Keď sa z nej statočne dostal, bol som si istý, že z toho vzíde niečo nové a silné. Ako keď mal 18 a začal písať.

Nevzišlo. 

Stala sa nehoda, a k nej ešte nešťastná zhoda okolnosti. Dnes tu Robo nie je. Ale niečo tu už ostalo. Pre mňa to vystihuje slovo frajerina. Frajerina tínedžera, ktorý vyzval ospalý svet našich ekonómov a poľahky triumfoval. A neskôr frajerina dospelého novinára, ktorý rozumel Amerike, Britom aj rakúskej ekonomickej škole a vedel, že tu nepotrebujeme opatrovateľský štát, ale anglosaskú slobodu a zodpovednosť. V politike s tým nebol úspešný, ale to teraz nie je podstatné. Vždy vytŕčal, a to sa niekedy nehodí a inokedy neopláca. 

Robo, kamarát, je mi smutno. Ale bola to veľká frajerina.