bol totiž celkom iný ako prezident, mal odvahu povedať mu odlišný názor a ísť si za svojím. Teraz to vyzerá, že na to doplatil.
Na začiatok treba povedať, že to nie je hra s kladným a záporným hrdinom. Tillerson totiž nebol žiadny geniálny minister zahraničných vecí. Považovali ho za charakterného, tvrdohlavého, vystupoval priam ako komiksovo málovravný Texasan – to on bol prototyp kovboja, nie impulzívny, uvravený Trump. S médiami sa bavil, len keď, ako sám povedal, „bolo o čom“. Mal za sebou kariéru vo vedení Exxonu, skúsenosti z globálnej biznisovej scény, ale nedalo sa povedať, že by nič nevedel o politike. Kto obchoduje so strategickými surovinami, ten sa o nej dozvie viac, než by chcel. Tillerson nebol kariérny diplomat a kariérnym diplomatom nerozumel. Ľudia z tejto oblasti mali dokonca dojem, že sa mu kariérni diplomati protivili. Do funkcie nastúpil s tým, že americkú drahú a prebujnenú diplomaciu zreformuje – čo znamenalo najmä finančné škrty. Ako predstaviteľ uťahovania opaskov bol medzi diplomatmi neobľúbený. Nerobil však veľa preto, aby túto nepopularitu zmiernil. Nemá to, skrátka, v povahe.
„Tillerson nebol žiadny zahraničnopolitický génius a Pompeo nie je žiadny zahraničnopolitický idiot.“
Podobne pristupoval aj k vzťahu s prezidentom Trumpom – nepotreboval sa zaliečať. To bolo dobré.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.