keď 13. marca 2013 zaznelo vo Vatikáne slávnostné „Habemus papam“ (máme pápeža), všetci napäto očakávali, ktorýže muž sa to ukáže v okne. A keď v ňom zazreli postavu usmiateho muža s okuliarmi, nejeden ostal v rozpakoch. Kto je to ten Bergoglio? Ešte väčším prekvapením bolo dovtedy „nepápežsky“ znejúce meno, ktoré si zvolil: František. No napriek tomu si tento Argentínčan získal sympatie mnohých (nie však všetkých) veriacich a aj mnohých (tiež nie všetkých) neveriacich doslova v prvých minútach svojho pontifikátu.
Počas piatich rokov prekvapoval čoraz viac: aktivitou, otváraním tém, do ktorých sa cirkev doteraz nerada púšťala, otvorenosťou, odmietaním pompéznosti a zdôrazňovaním jednoduchosti. To sa nie vždy stretlo s obdivom. Iritoval viacerých svojich kritikov najmä z radov tradicionalistov, ktorí len sťažka prijímali jeho „nové spôsoby“. Obzvlášť ich popudil jeden dokument – Amoris laetitia. Tento pápežský spis o problémoch v rodinách je Františkovým vyjadrením citlivého vnímania toho, že po celom svete neexistujú ideálne rodiny, ale iba rodiny s reálnymi problémami. Čo rodina, to iný problém. Je fajn mať pred sebou ideál, víziu, no pápež dobre vie, že nik z nás nie je raz a navždy v cieli, ale iba na ceste k nemu. No a preto uvažuje o tom, či máme na ceste pútnikov všemožne podporovať, alebo im znemožňovať kráčať v pokoji.
„Je človekom, ktorý nám prišiel ukázať normálnosť ľudských vzťahov.“
Pápež František má viac než k teologickému teoretizovaniu bližšie k práci človeka, ktorý sprevádza rozkolísaných alebo zneistených, frustrovaných a zbiedených. Jeho jezuitská výchova, najmä jej misionárska časť, sa na ňom podpísala úplne do bodky. Preto vždy vyhľadával slumy, aby pomáhal tým, ktorí nemajú z čoho žiť, preto sa toľko zaujíma o utečencov, lebo vidí ich trápenia, preto si pozýva na obedy bezdomovcov, lebo ich nik iný nepozve. Nie je to nijaká nová forma sprevádzania ľudí (takzvanej pastorácie), iba starý biblický príkaz lásky k človeku vedľa mňa.
Misionársky postoj pápeža Františka nespočíva v tom, aby iným vnucoval svoju vieru, nepresviedča ich, nenúti ich prijať kresťanstvo, nekarhá za to, že vôbec neveria alebo veria v niečo iné. Nezneužíva na to svoju autoritu, ale používa ju tak, aby iní videli, čo znamená žiť kresťanský život. Pápež František je naučený na spôsoby zakladateľa jezuitov Ignáca z Loyoly: rozlišovať správne pohnútky od nesprávnych, rozlišovať, ktorý vplyv má na mňa aký účinok, schopnosť prepojiť aktivitu s tichom (kontempláciou) a dať ich do súladu.
Päť rokov s pápežom Františkom nám ukázalo muža, ktorého si netreba nijako mýtizovať, no z druhej strany názorového spektra ani zbytočne démonizovať. Je človekom, ktorý nám prišiel ukázať normálnosť ľudských vzťahov. Znie to triviálne, no triviálne veci prehliadame zo všetkého najviac.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.