Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ako sa smeráci trieštia

.anton Vydra .názory

Smerácky poslanec Martin Borguľa žiada generačnú výmenu a obvinil svojich spolustraníkov zo straty kontaktu s realitou. Iní smeráci zas vyjadrili absolútnu podporu svojmu šéfovi.

Anton Vydra

nemecká filozofka Hannah Arendtová opísala vo svojej knihe z roku 1951 Pôvod totalitarizmu politickú „vernosť“ v totalitných režimoch takto: „Totalitné hnutia sú masovým organizovaním atomizovaných, izolovaných jednotlivcov. V porovnaní s inými stranami a hnutiami je ich zjavným vonkajším znakom požiadavka na totálnu, absolútnu, bezpodmienečnú a skalopevnú lojalitu jednotlivých členov. Túto požiadavku vznášajú vodcovia totalitných hnutí ešte predtým, než sa chopia moci.“

Za desaťročie ústredného pôsobenia Smeru a Roberta Fica na slovenskej politickej scéne sme mohli tento úkaz vidieť až priveľmi často. Slovo „smerák“ neznamenalo nič iné: bol to vždy totálne lojálny člen alebo prívrženec strany, ktorý sa za ňu a jej záujmy (čie záujmy?) bil, nech sa dialo čokoľvek. Strana tak mohla opakovane vyhlasovať čosi o súdržnej jednote a ponižujúco sa vysmievať akémukoľvek „zlepencu“, ktorý takúto „totalitnú jednotu“ principiálne odmietal. Nezhody a rozpory sa riešili za zatvorenými dverami, spoza ktorých sa na tlačové besedy a vyhlásenia vyrojili usmiati členovia strany a ako jeden muž opakovali všetci to isté – takzvané oficiálne vyjadrenie strany.

„Nič nie je charakteristickejšie pre totalitarizmy vo všeobecnosti a pre povesť ich vodcov samostatne, než znepokojujúca rýchlosť, s akou sa na nich zabúda.“

Masová stranícka vernosť je však len dočasná kvalita. Navždy verných zostáva len zopár fanatikov. To vidíme na ešte dnes žijúcich tvrdých komunistoch, ktorí zaslepene – akoby sa v spoločnosti ani lístok nepohol – stále veria onej starej podobe komunistického režimu spred novembra 1989. Tak raz skončia aj všetci tí absolútne verní smeráci, ktorí budú na smiech novým generáciám, ktoré prichádzajú a už sú aj tu.

Tento týždeň sa však jasne ukázalo, že určité spôsoby sa v dejinách opakujú, či sa nám to páči, alebo nie: v Smere sa to teraz poriadne triešti a mrví. Kým Martin Borguľa hovorí o desiatkach nespokojencov, kritizuje svojich spolustraníkov, že zaspali dobu a sú hluchí k tomu, čo sa okolo nich deje, poprední politici strany – menovite neúspešný kandidát na župana Richard Raši, ambiciózny Ficov liebling Peter Pellegrini a do tretice aj Martin Glváč – sa rozhodli zastať sa svojho predsedu Fica i kolegu na ministerstve vnútra Kaliňáka. Bolo treba opäť vyslať signál o súdržnosti a jednote – nech už znel akokoľvek nepresvedčivo. Tá prvá skupina je totiž pre Smer hrozivejšou správou než pochody a protesty odporcov strany, prezidenta či opozičných hnutí. Stranícka neposlušnosť veští postupný a nezvratný rozklad, ktorý sa nedá spojiť už ani len nejakým lepidlom vo forme postov, finančných odmien či priklepnutím peňazí z toho či onoho balíka. Ak by sa to aj zlepiť dalo, tak by to bol omnoho oplzlejší zlepenec, než ten, aký smeráci vykresľovali s toľkým výsmechom pri kritike svojich politických protivníkov.

„Masová stranícka vernosť je len dočasná kvalita.“

Robert Fico si predstavoval silnú, jednotnú stranu, ktorá bude mať podporu väčšiny obyvateľstva. Aby taká strana vznikla, vyžadoval od jej členov od začiatku absolútnu lojalitu. Bola to populistická idea, na ktorú si musí dať pozor každý, kto čo i len zauvažuje o tom, že chce na svoju stranu (a iba na svoju stranu!) získať väčšinu. Tento princíp riadenia veci verejných má jasne arendtovské označenie: totalitarizmus. Pokúsili sa oň u nás aj iní (Mečiar je žiarivý príklad) a vždy boli dočasne úspešní – pretože brnkanie na strunu totalitarizmu zakaždým zaberie: stačí dookola opakovať slovo: jednotne, jednotne, jednotne... Čo tam po tom, že je to pre vodcov len slovo bez obsahu!

Hannah Arendtová však povedala o totalitarizme ešte čosi nemálo významné: „Nič nie je charakteristickejšie pre totalitarizmy vo všeobecnosti a pre povesť ich vodcov samostatne, než znepokojujúca rýchlosť, s akou sa na nich zabúda, a znepokojujúca ľahkosť, akou sú nahradení.“ A tak to dopadne aj v prípade Smeru.

 

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite