budem optimistka a poviem, že v niektorých azda aj áno. Lebo svedomie je ťažko zabiť, ono sa vie ozvať v tej najnečakanejšej chvíli aj pod veľmi hrubou záplatou z moci, prachov, cynizmu. Veď preto sme ho od Najvyššieho dostali. Aby nedalo pokoj ani tým najdrsnejším.
Ale realistka vo mne tuší, že tí, ktorí sa teraz rozhodujú, či a kedy a ako opustia Ficovu loď, majú najmä iné motívy: Dobre vedia, že prišiel moment, ktorý je porovnateľný s novembrom 1989. A že Fico končí.
Prečo? Lebo toto sa tu už raz dialo.
„Ľudia cítia, že znovu za naše mlčanie a konformné šomranie schytali dvaja mladí, pre spravodlivosť zapálení ľudia.“
V roku 1989, ešte v lete, som mala pocit, že v Československej socialistickej republike ľudia síce šomrú, ale v skutočnosti žiadnu zmenu neurobia, lebo sú príliš pohrúžení do svojej každodennosti. Dnes sa povie, že bežný človek rieši hypotéky, iné dlžoby, robotu, účty, a na vyššie veci nemá čas.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.