fico a spol. už čelili hnevu veľakrát a veľakrát ho aj ustáli. V určitom zmysle sa stali smutnými majstrami zvládania a odblokovania hnevu nemalej časti národa. Zvládli Gorilu, Belize, Bašternáka, kadečo. Tomu sa v politickom machiavelizme hovorí „politická cnosť“, pričom pod cnosťou (virtù) sa má u Machiavelliho na mysli skôr zručnosť, schopnosť dosahovať a udržiavať si moc, a nie nejaká osobnostná morálna kvalita.
No tentoraz je to predsa len iné. Vedomie, že sa medzi nami pohybujú ľudia s mafiánskymi praktikami, tu vždy nejako bolo. Chobotničie chápadlá sa však vystrčili priveľmi do verejného priestoru a namiesto paralyzujúceho strachu vyvolali silne angažovaný národný hnev. Ten už nie je iba o nenávisti voči vládnej garnitúre, ale o bazálnej nedôvere v štátne orgány, čo je živnou pôdou pre tých, ktorí túžia po rozpade funkčných inštitúcií. A to je obrovský problém. Získať si po vražde novinára dôveru národa bude pre vládnucich politikov a štátne orgány nesmierne náročné. Otázka už nestojí iba tak, že prečo nič nerobili v prípade ochrany novinára, ktorý ich výslovne žiadal o pomoc. Už to nie je len o tom, ako je možné, že priamo na Úrade vlády sa pohybujú ľudia, ktorí mali hoci len obchodné vzťahy s mafiánskym prostredím, a poniektorí získali aj previerku, ktorá v ich prípade funguje ako imunitný štít nedotknuteľnosti. Otázka je, samozrejme, aj iná: Ako je možné, že štátne orgány vedeli o pôsobení ľudí napojených na taliansku mafiu niekoľko rokov, vedeli o ich zločineckých aktivitách a okrádaní tohto štátu, a nič s tým za celý čas nepodnikli, dokonca sa s týmito ľuďmi vzájomne podporovali – či už v tichosti, alebo okato. Ficova poznámka, že „všetci sa stretávajú krížom-krážom“ bola v tomto ohľade obludná. Nie, pán premiér, všetci nie!
„Mali sme tu už všelijaké hnevy, no tento je spomedzi nich najväčší.“
Azda nijaká iná emócia nemá taký vplyv na politiku ako hnev. V určitom zmysle je hnev naozaj základnou, nosnou politickou emóciou, ktorá destabilizuje a odzbrojuje ešte skôr, než boľavo zasiahne. Je to typická ľudská črta, vrastená do nás evolučne. Keď sa v starých kmeňoch vydali ľudia do boja, pofarbili si hrozivo tváre, aby z nich sršal násobne väčší hnev, než aký by zvládli vyjadriť vlastnými gestami. Nahnevaný pokrik – alebo presnejšie, ryk, ryčanie – vzbudzovali rešpekt u súpera a dokázali prekričať aj ryčanie divej zvery, oslabovali nepriateľa ešte pred začatím boja. A keď grécki filozofi opisovali cnosti a duševné vlastnosti bojovníkov, lokalizovali ich do hrude a nazvali srdnatosťou, hnevlivou povahou. Tá ich pohýnala nebojácne vpred. Dokonca aj hnev ľudí na ukrajinskom Majdane znecitlivil ich ostatné emócie: už nepociťovali strach, ale nepociťovali ani odvahu. Nebolo tam nič, len čudné vnútorné, nahnevané ticho a prázdno – a bezmyšlienkovité hádzanie kameňov a Molotovových kokteilov do policajtov. Nedávno som čítal, že to ktosi nazval „neanalytickým bodom“ – momentom, keď už nerobíte niečo premyslene a vykalkulovane, ale pod vplyvom silnej emócie. A to ešte neznamená, že to musí byť nevyhnutne zlé.
Ako odpovedajú na hnev politici? Keď sme videli „miliónovú tlačovku“, mohli sme vidieť aj Ficovu nasrdenosť voči novinárom a najmä voči opozícii. To bolo dobre premyslené a šikovné: Fico sa pokúsil nasmerovať hnev svojho elektorátu (lebo to boli skutoční adresáti tých zelených bankoviek na stole) nie na to, čo sa v skutočnosti stalo, ale na to, čo bude predvádzať opozícia, ktorá vraj hyenisticky spolitizovala dvojnásobnú úkladnú vraždu. Nebolo to presvedčivé, pretože hnev opozície je tentoraz len odrazom veľkého hnevu národa. Nie naopak! Odkloniť a oslabiť takýto hnev sa nedá kritikou opozície, a už vôbec nie novinárov, spomedzi ktorých pochádzala jedna z obetí. Tá druhá je zo „spoločnosti nevinných“, čo je ešte alarmujúcejšie. Veľký hnev národa mobilizuje ľudí v túžbe po spravodlivej reakcii, kde vinníkom nie je iba vrah či vrahovia, ale aj tí, ktorí vraždu svojou nečinnosťou alebo nepriamym utváraním podmienok umožnili a vystlali jej cestu.
Jána Kuciaka sa jeho zastrelením a zastrelením jeho snúbenice nepodarilo „vygumovať“. Text ostal; jednoduchý, nedokončený. No tá vražda mu dodala takú autoritu, akú jej organizátori azda ani nepredpokladali. Mali sme tu už všelijaké hnevy, no tento je spomedzi nich najväčší.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.