Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Zdivočená krajina

.michal Novota .názory

Novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenicu niekto cez víkend zastrelil. Obaja mali len 27 rokov a život pred sebou. Prebudenie do rána, ktoré nás vracia do zdivočenej minulosti.

Michal Novota

všetko sa zomlelo v túto noc. Zatiaľ nevieme veľa a pred robením záverov je správne počkať, kým polícia začne prinášať ďalšie informácie. Niečo však s istotou vieme už dnes - Ján Kuciak sa dlhší čas zaoberal citlivými kauzami oligarchov okolo strany Smer-SD. A stúpal na otlak ľuďom dokázateľne blízkym ministrovi vnútra Robertovi Kaliňákovi. Nachádzal citlivé prepojenia na Ladislava Bašternáka, Jozefa Brhela, či Mariána Kočnera. Ten posledný sa mu nedávno otvorene vyhrážal. 

Minulý štvrtok sme s českým novinárom Luděkom Navarom, filozofom Tomášom Zálešákom a bývalým šéfom ÚPN Ondrejom Krajňákom diskutovali o tom, čo nám zanechal tragický február 1948. Hovorili sme o mrazivých znameniach čias, ktoré zo zožltnutých strán učebníc dejepisu prenikajú do súčasnosti. Jedným z nich bol syndróm „zdivočenia,” ktorý priniesla vojna a jej retribučný koniec – vraždy, násilné vysťahovanie, ponižovanie, tragické pošliapavanie ľudskej dôstojnosti aj základných práv. Obrúsilo to citlivosť vtedajších občanov natoľko, že im neprišlo zvláštne, ak jeden deň pochodovali nahnevaní páni v dlhých kabátoch s puškou cez plece po uliciach, a na druhý pažbami pušiek beztrestne rozbíjali hlavy. 

Vraždy novinárov, ktorí si v slobodnej spoločnosti robia svoju nevďačnú prácu a suplujú neschopných alebo politicky premýšľajúcich vyšetrovateľov, teda ten aparát legitímneho násilia, ktorému sme to spoločenskou zmluvou dali do opatery a z daní zaplatili, je nástupom zdivočených, zhrubnutých manierov. Už nejde o zmenu režimu ako v roku 1948, iba o jeho prispôsobenie jednej veľmi drzej kaste.  

„Každá vražda je nenapraviteľnou tragédiou a zlyhaním základnej úlohy štátu – ochrániť náš život a majetok.“

Kto za to môže? Obávam sa, že minister vnútra Robert Kaliňák, vďaka ktorému sme čoraz viac obalení hrubšou kožou a čoraz cynickejší – tak dlho a tak neuveriteľne „svojim ľuďom” kryje chrbát, tak silno ohýba právo, že azda už nikto ilúzií spravodlivosti neverí. Naopak, ľuďom hrubých spôsobov rastie sebavedomie, sú čoraz odvážnejší a dovoľujú si. Je to ako „princíp rozbitého okna" naopak – to je ten princíp, podľa ktorého jedno rozbité okno v susedstve pritiahne ďalší vandalizmus a trestnú činnosť. Tých rozbitých okien je na Slovensku už priveľa a príslušné ministerstvo stále kúri a svieti, kým oligarchovia sa rozťahujú ako v banánovej republike.  

Aby sme sa vyhli nedorozumeniu, netvrdím, že minister Kaliňák je nejakým spôsobom za túto vraždu osobne zodpovedný. Taký cynický byť nechcem. Je zvláštne, že napriek deklarovanému zrušenému programu pri tak spoločensky závažnej udalosti nepríde na tlačovú besedu a nechá za seba hovoriť policajného prezidenta. A možno len chce naznačiť to správne rozhodnutie. Pre citlivé prepojenie pána ministra s kauzami, ktoré zavraždený novinár skúmal, by tento strašný čin nemal byť na čele kľúčového rezortu. Bezprecedentná vražda novinára je v slobodnej spoločnosti dôvod na demisiu bez ohľadu na vinu ministra.      

Každá vražda je nenapraviteľnou tragédiou a zlyhaním základnej úlohy štátu – ochrániť náš život a majetok. Nebuďme naivní, nežijeme vo svete anjelov, ale pobláznených ľudí, ktorí neveria oficiálnym inštitúciám, ale akémukoľvek hlúpemu zdroju na internete, ktorý sa ani nesnaží vyzerať objektívne. Niektorí od zlosti nemusia mať ďaleko k strašným činom. Iní si na špinavú prácu vedia najať „profesionálov“. Všetci, ktorí vstupujeme do verejného priestoru, aj keď len do tieňov mocných, musíme počítať s tým, že sme vždy na frontovej línií, na konci dňa môže ísť o život. Preto sa novinári nesmú nechať zastrašiť.  

Práve naopak. Možno ide o ojedinelý a tragický exces a vyšetrovanie to preukáže, chcel by som tomu veriť. Ján Kuciak však môže byť Róbertom Remiášom tohto desaťročia, teda tragickým katalyzátorom veľkých zmien. Bodaj by.   

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite