opakovane ma udivuje, aký veľký priestor prenechávame politike a politikom na to, aby zasahovali do našich osobných životov. Znepokojuje ma to aj teraz, pri celonárodnej hre zvanej Ako presvedčiť Andreja Kisku, aby opäť kandidoval. Pretože ak nie, ak nebude, tak to tu vraj môžeme rovno zabaliť, posledný za sebou zhasne, odíde a... Slovenska sa zmocnia temné sily, nehodní čarodejníci a potom, ratuj dušu na doline, utekaj, kto môžeš. Zabrzdime, priatelia.
Je to hlbší fenomén. Mám obavy, že sme dopustili, aby tri veci – politika, médiá a zábava – určovali naše životy. A to je zle. Už pred desiatkami rokov prišiel americký mediálny kritik Neil Postman, svojím spôsobom prorok, s desivou víziou o tom, že sa „uzabávame na smrť". Je to čosi ako droga, presnejšie, nelátková závislosť. Od politikov (a médií, cez ktoré do našich životov vstupujú) očakávame, že budú zdrojom našej zábavy. Nedeľné obedy majú na Slovensku štyri chody: polievku, rezeň, zákusok a Danka, Fica či Kollára v televízii. Smutné. Ak nedostanem svoju dávku, je zle. Príde absťák, agresivita. Tak ako každá závislosť, aj táto je nebezpečná tým, že sa môže vymknúť spod kontroly.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.