najprv o jednej silnej ilúzii. V náhlom očarení z toho, že slovenská občianska spoločnosť sa zmobilizovala v zápasoch proti korupcii, extrémizmu či za ochranu prírody, sme pozabudli na hlboké ryhy, priekopy a barikády, ktoré tu naďalej máme. Nie, nemyslím tým tentoraz fašistov a antifašistov. Ani tých, čo nosili tesiláky a tých, čo mali zapustené brady a nosili v roku 1989 vyťahané svetre. A dokonca ani tých, čo majú noblesu a tých, čo im slama trčí.
Tentoraz, po búrke reakcií na ocenenia prezidenta pre 25 slovenských a českých osobností, sa opäť jasne ukázalo, že základnou deliacou čiarou je vnímanie štátu. Je štát hodnota sama osebe, bez ohľadu na jeho charakter či režim? Významná časť tejto spoločnosti si myslí, že áno, preto velebia – v duchu tradičného machovsko-husákovského modelu – každého, kto sa podľa nich oň pričinil. Či darebáka alebo slušného človeka, či fašistu, komunistu alebo demokrata. Na tom podľa nich až tak (alebo vôbec?) nezáleží. Hlboko sa mýlia. Štát je iba, obrazne povedané, kus chladného kovu či hliny, hrniec či nádoba. Zmysel mu dáva obsah a zápas oň.
Priznám sa, na oslovenie „bratku“, podobne ako na oslovenie „vedúci“ som alergický.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.