dokonca sa ocitol v rovnakej kategórii ako Cuky Luky. V čom bol tento film iný? Pre mňa v tom, že vychádzajúc z kina niektorí ľudia plakali, iní mlčali. Ťažká téma bezmocnosti a osamelosti dieťaťa na prahu puberty a rodičov v procese rozvodu sa dotkla asi každého.
Porovnávajúc s vlastnou praxou detského kurátora bol film veľmi autentický v pocitoch, dialógoch a emóciách rozpadávajúcej sa rodiny, kde každý z rodičov riešil viac seba ako túžbu dieťaťa vtiahnuť ich späť do svojho sveta.
Film otvoril tému ešte citlivejšiu, ako je rozvod a osamelosť dieťaťa. Odomkol tabuizovanú problematiku teórie tzv. syndrómu zavrhnutého rodiča. Jeho existencia je mnohými odborníkmi zaznávaná, mnohými akceptovaná. Obhajcovia jeho existencie sú často považovaní za šarlatánov.
„Deti nečakajú na sformulovanie nijakej diagnózy, deti chcú rovnako ľúbiť mamu i otca, a cítiť sa v ich blízkosti v bezpečí a milované.“
Čo nám však ukazuje prax? Jednoduchú, aj laikom pozorovateľnú skutočnosť. Dieťa má často počas rozvodu narušenú psychickú identitu. Huckanie a očierňovanie sa medzi rodičmi zanecháva v duši dieťaťa ťažko zmazateľné stopy.
Nie je dôležité, ako formálne nazveme ubližovanie dospelých deťom, nie je podstatné, či brainwashing dieťaťa niektorým z rodičov dostane svoju diagnostickú kategóriu, ani to, kto má viac pravdy – či kritici alebo zástancovia konceptu zavrhovania rodiča. Rozhodujúce je, či a ako dokážeme čeliť tomu, aby rozvodové jedy neničili deťom život.
Deti nečakajú na sformulovanie nijakej diagnózy, deti chcú rovnako ľúbiť mamu i otca, a cítiť sa v ich blízkosti v bezpečí a milované. Pre toto všetko sa film oplatí vidieť.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.