Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Máme sa dívať do tvárí masových vrahov?

.anton Vydra .názory

Fotografie brutálnych zločincov sú ako pornografia. Zobrazujú čosi odporné, a predsa lákajú, aby sme sa do tých očí pozerali.

Anton Vydra

minulý týždeň som v Trnave moderoval debatu s Michalom Hvoreckým. Bolo to na knižnom festivale Ypsalon. Okrem iného sme sa na konci debaty dotkli aj nového prekladu knihy Martina Pollacka Smrť v bunkri (Absynt 2017), ktorý pripravil práve Hvorecký. No a popri tom spomenul čosi, čo ma zarazilo. 

Tá kniha je vlastne rodinná história, nie veľmi príjemná história. Martin Pollack sa rozhodol vydať po stopách svojho dávno mŕtveho biologického otca. To by na tom ešte nebolo nič zvláštne, lenže on sa rozhodol pátrať po príbehu nacistického zločinca, esesáka a masového vraha. Áno, Pollackov otec Gerhard Bast bol krutý nacistický vrah.

Znie príšerne, keď píše o tom, pod čo všetko sa jeho otec podpísal – aj u nás na Slovensku. Znie príšerne, keď píše o tom ako sa v Múzeu SNP v Banskej Bystrici zadíval do očí obetiam svojho otca na starej fotografii, kde boli mŕtve telá tých, ktorých popravili, ešte krásne telá, žiaľ, už mŕtvych ľudí. Znie príšerne počúvať o tom, ako sa Pollackova matka rozhodla rozviesť sa a vziať si Gerharda Basta krátko pred koncom vojny – a po jeho smrti sa vrátiť k bývalému manželovi. Nového manžela si veľmi neužila, hneď po vojne sa musel skrývať a na úteku ho zavraždil šialenec v domnení, že má pri sebe veľa peňazí. Nemal. Jeho telo zahodil do starého bunkra. 

„Láka nás vidieť nielen násilie, ale aj tváre tých, ktorí sa ho dopúšťali. Je to správne?“

No kniha nemá len tento krutý príbeh, ale ešte jeden další, nemenej zaujímavý. V knihe nájdeme fotografie Gerharda Basta, ktoré boli prvým východiskom Pollackovho pátrania, ktoré sa časom rozrástlo na košatý príbeh. No a tie fotografie sú práve to zaujímavé. Michal Hvorecký hovoril o tom, že v pôvodnom rakúskom vydaní nijaké fotky nie sú. Keď Pollack súhlasil s tým, aby ich vydavateľstvo Absynt zverejnilo, bolo treba už len doladiť povolenie od rakúskeho vydavateľa. Ten bol zasadne proti. Dôvod? Tváre masových vrahov sa nemajú ukazovať na verejnosti, respektíve majú sa zverejňovať len minimálne. Pollacka sa to trochu aj dotklo, pretože je to jeho kniha a fotky sú z jeho osobného archívu. Keby mohol, zrejme by zverejnil aj kresbičku, „komiks“, ktorý mu ešte ako malému otec poslal. Ale v zúrivosti a nenávisti voči nemu ho dávno roztrhal.

A tak je tu rakúska vydavateľská dilema: zverejňovať alebo nezverejňovať tváre masových vrahov a iných zločincov? Máme sa im dívať do očí, vidieť ich bežné životy, v ktorých sa neukazovalo nijaké násilie, a sú len dokumentom o osobe a dobe?

„Kde je ten okamih, keď sa z človeka stane netvor?“

Pripomína mi to jednu pasáž z Platóna, ktorý rodičom odporúčal, aby nedovolili deťom pozerať sa na škaredé veci: napríklad na verejné popravy. Zobrazovanie škaredých vecí sa po grécky nazýva pornografia. Je teda zobrazovanie krutých právd niečím podobným pornografii? Láka nás vidieť nielen násilie, ale aj tváre tých, ktorí sa ho dopúšťali. Je to správne?

Myslím, že Absynt sa rozhodol správne, keď zverejnil fotografie Gerharda Basta. Nie preto, aby sme šokovaní zízali do tváre masového vraha, ale preto, aby sme pochopili, že tá tvár vyzerá ako tvár bežného človeka, ktorý má priateľov, ženu, deti, lyžuje, chodí po horách. Vyzerá úplne normálne. A jediná otázka, ktorá vám vtedy ostane vŕtať v hlave, je možno táto: Kde je ten okamih, keď sa z človeka stane netvor?

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite