pravdupovediac, niet pre politika v tejto krajine nevďačnejšej a náročnejšej výzvy, ako je úsilie pohnúť s balvanom na nohe celej spoločnosti, ktorý tu v podobe rómskych osád máme. A bolo by nefér skončiť „do krvi pohádaní“ terminologickou hádkou hneď na začiatku debaty, aj keď, treba sa asi opýtať, o akých ľuďoch, o akých Rómoch, o akých osadách to vlastne hovoríme.
Nicholsonovej slúžia dve veci ku cti. Prvá, s reformou prišla v strane, ktorej predseda Richard Sulík svojimi povestnými statusmi (áno, aj tým o sterilizáciách žien) jej úsilie takmer odsabotoval ešte predtým, ako s ním vyšla. A po druhé, je si vedomá toho, že čo nazývame nepresne „rómsky problém“, to je výživné podhubie hnevu ľudí, podpory extrémizmu. Z demografického, či presnejšie z dlhodobého hľadiska budú dôsledky jeho pokračujúceho neriešenia pre túto krajinu ešte zničujúcejšie ako čokoľvek iné. Ibaže viditeľné výsledky sú možné iba v horizonte, ktorý presahuje štyri roky akejkoľvek vlády. To už vedeli porevoluční premiéri od Mečiara cez Dzurindu po Fica, a tiež ich delegovaní splnomocnenci od Kláry Orgovánovej po Abela Ravasza. Na tomto mieste sa patrí preto vyjadriť uznanie tým, ktorí osvedčili v tejto veci povestný rozum aj cit, boli a sú vytrvalí a nevzdávali to.
„Tzv. rómsky problém nie je etnický, ale sociálny jav. Zároveň však v segregovaných osadách žijú výlučne Rómovia, a nedá sa tváriť, že to tak nie je.“
Nicholsonová v úvode píše: „Táto reforma je pre tých ľudí v SVS, ktorí chcú so svojím životom niečo urobiť.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.