prečo sa tu teda hovorí o zosnulých, a nie rovno o mŕtvych? Dôvod je celkom zaujímavý.
V latinčine sa tento deň označuje ako Commemoratio omnium fidelium defunctorum a tak názov tohto dňa prekladá aj kresťanská tradícia: Spomienka na všetkých verných zosnulých. Defunctus znamená mŕtvy, no latinčina mŕtveho označuje aj slovom mortuus. Sú tieto slová synonymá? Nemusí to tak byť, lebo v minulosti nebolo všetko, čo bolo mŕtve, mŕtve rovnakým spôsobom.
Slávny biskup Izidor zo Sevilly, ktorý žil na prelome 6. a 7. storočia, je známy najmä svojimi etymológiami, v ktorých sa usiloval dať na pravú mieru používanie niektorých slov podľa ich pôvodných významov.
„Dnes už veľa ľudí a nepochybne aj veľa kresťanov vníma Spomienku na zosnulých skôr ako spomienku na svojich najbližších.“
Izidor rozlišoval tri druhy smrti: smrť detí je srdcervúca, smrť mladých je predčasná a smrť starých ľudí nazýval zaslúženou, a teda prirodzenou. Výraz mortuus (mŕtvy) odvodzoval, samozrejme, od slova mors (smrť) a to zas od slova amarus (horký, trpký). Kto raz zomrel, z toho tu ostalo buď mŕtve telo (funus), alebo mŕtvola (cadaver). Mŕtve telo je to, ktoré sa nesie na márach a pochováva, zatiaľ čo mŕtvola, kadáver sa našla nepochovaná, ležiaca, len tak pohodená niekde na zemi, za hradbami mesta, no nie v hrobe. Časom sa však tieto dva pojmy zlúčili.
Trochu inak je to s výrazom defunctus, zosnulý. Ten výraz je úzko zviazaný s kresťanským náboženstvom a v ňom má aj svoj základ. Izidor pripisuje toto označenie tým, ktorých rola a služba v živote sa naplnila. Sú to tí, ktorí sú prepustení zo služby (functus officio), pretože už splnili všetko, čo sa od nich žiadalo. Vlastne sú už teraz slobodní. Takí sú pochovaní (sepultus), pretože ich telá sú sine pulsu, „bez pulzovania“, ich srdce už viac nebije.
V kresťanskej tradícii sa vždy zdôrazňovala viac rola zosnulého než mŕtveho. Mŕtvy (mortuus) sa totiž priveľmi spájal už iba s telesnými pozostatkami, kým zosnulý, defunctus, bol odpočívajúcou osobou, a teda nie celkom mŕtvou. Mŕtvym bolo iba jeho telo. Preto sa tento spomienkový deň netýkal mŕtvych tiel v hroboch, ale predovšetkým osôb, ktoré zavŕšili svoje poslanie v živote. V kresťanstve zosnulého človeka charakterizuje immortalitas (nesmrteľnosť), pretože to, čo podlieha smrti (mors), je iba telo, no človek ako osoba zomrieť nemôže; je iba, ako vysvetľoval Izidor, prepustený zo služby na zaslúžený odpočinok. A to je aj dôvod, prečo sa starobylá omša za zosnulých (missa defunctorum) začínala slovami „Requiem aeternam dona eis, Domine“ (Odpočinutie večné, daj mu, Pane). Mŕtve telá nemôžu odpočívať, iba sa rozkladať; odpočinok patrí zosnulým.
„Možno nie je na škodu oprášiť trochu aj pôvodný zmysel toho čudného slova, ktoré dnes počujeme, len keď nám kalendár oznámi druhý november.“
No a tým sa vysvetľuje aj význam tohto dňa: kresťania ho nezaviedli len ako spomienkový deň na konkrétnych ľudí, ktorých sme osobne poznali, ale na obrovskú množinu tých, ktorí si svoju rolu v živote splnili, bez ohľadu na to, či ich dnes poznáme, alebo sú pre nás zabudnutí a neznámi. Tí všetci v kresťanstve tvorili a tvoria jedno spoločenstvo so svätými, ako aj s tými, ktorí ešte žijú. Jediní, ktorí z tejto partie vypadli, sú zatratenci. Aj títo ostali podľa kresťanskej viery zosnulými, no žijú už len čisto osamelé, bezútešné, individualistické životy – nikdy nechceli patriť a ani nebudú patriť do nijakého spoločenstva. C. S. Lewis v knihe Veľký rozvod definoval peklo presne takto: miesto, kde žije každý osve, sám, ďaleko, preďaleko od ostatných.
Dnes už veľa ľudí a nepochybne aj veľa kresťanov vníma Spomienku na zosnulých skôr ako spomienku na svojich najbližších, ktorým očistí hroby, zapáli sviečku, prinesie kvety, pomodlí sa za nich, pospomína. No možno nie je na škodu oprášiť trochu aj pôvodný zmysel toho čudného slova, ktoré dnes počujeme, len keď nám kalendár oznámi druhý november.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.