to, že sa necitlivé vyjadrenia stali súčasťou verejného diskurzu, už dnes nikoho neprekvapí. Tento spôsob prejavu tu priniesli jednak hrubí politici, rôzni machovia, alfasamci z biznisu, neokrôchaní bosovia firiem – je toho tak veľa, že sme si už zvykli na to, že je to celkom normálne. Ono to však normálne ani zďaleka nie je.
Necitlivé boli aj vyjadrenia, ktoré si pred médiami dovolili niektorí z prednostov pôrodníc, hoci chápem, že sa mohli cítiť urazene, dotknuto, keď sa im nejaká mladá žena pokúsi kafrať svojím filmom do ich zaužívaných spôsobov medicínskej praxe. To, či má, alebo nemá pravdu, sa má za normálnych okolností riešiť argumentáciou. Lenže kto je zvyknutý riešiť veci iba širokými ramenami, od toho sa dá pokojná argumentácia čakať len sotva.
A tak zrazu vyjdú na povrch všelijaké vyjadrenia: aj tá nešťastná, hoci dôležitá brachiálna pomoc. Keď treba použiť hrubú silu, ramená (grécky výraz brachion označuje „rameno“), tak sa to jednoducho urobí, najmä ak sa rodička bráni a znemožňuje lekárom prácu. Toto je brachiálna pomoc, pri ktorej sa neberie ohľad na citlivý prístup, a to v prospech pacienta alebo rodičky. Má to byť pre jeho či jej dobro. S uplatňovaním brachiálnej pomoci sa dá často súhlasiť, a v určitom zmysle býva necitlivá aj prvá pomoc v niektorých vyhrotených situáciách, keď záchranár nemôže konať „v rukavičkách“.
„Hrubých ľudí treba zo slovenského zdravotníctva dostať preč. Ak to nejde po dobrom, tak trebárs aj brachiálne.“
Asi pred dvadsiatimi rokmi som vypomáhal ako sanitár na Anesteziologicko-resuscitačnom oddelení, kde prvou rannou otázkou bolo, koľko máme na oddelení exitov. Potom nasledovala ranná hygiena bezvládnych pacientov, neraz napojených na niekoľko hadičiek alebo trubíc. Videl som, že nie vždy sa veci robili citlivo, no rozumel som tomu, pretože v niektorých prípadoch to ani inak nešlo. Silné ramená boli dôležité z iného hľadiska: otáčať pacientov, zdvíhať ich, prekladať z lôžka na vozík a podobne. Tiež sa neraz bránili – a ani o tom azda nevedeli.
Pamätám si na užívateľa drog, pri ktorom som už strácal neraz nervy aj ja – predávkovaný tam takmer zomrel, bol úplne mimo, nespolupracoval, a po tom, čo som mu vymenil posteľnú bielizeň za novú, pretože ju zašpinil výkalmi, to z neho vyliezlo všetko ešte raz. No, skrátka nebolo ľahké ovládať sa a po piatich dňoch ste už jeho drogami zničené telo umývali aj s odporom, aj s hnevom. Ale veľa ma to naučilo: o vzťahu k iným ľuďom, aj o mne samom, o zvládaní emócií, o citlivosti a bezcitnosti.
„Brachiálna pomoc sa dá komunikovať, hrubosť však nie je z princípu komunikatívna.“
Jedna vec je to, čo pri výkone takého povolania urobiť nevyhnutne treba, iná vec je neodhadnúť hranicu nevyhnutnosti, a ďalšia je zas vedieť správne rozlíšiť, ako o tom komunikovať s verejnosťou, s pacientom, s rodičkou. Myslím, že to chcú povedať aj tí, ktorí dnes kritizujú pôrodnice za nezvládanie tých asi najjednoduchších a najbežnejších komunikačných zručností. Hovorí sa im zvyčajne soft skills a od ľudí v tomto type povolaní sa pri nich neočakáva až tak veľa. Len to, že keď už treba urobiť niečo silou, tak sa to dá vždy nejako komunikačne zdôvodniť. Alebo ak treba rodičke po pôrode zatlačiť na brucho, pretože začala silno krvácať, stačí povedať: „Teraz to zabolí.“ A potom už len pokojne vysvetliť, prečo robím to, čo práve robím. Osopiť sa, vrieskať po vystrašených ženách alebo pacientoch, alebo aj nič nepovedať, či ich dokonca ponižovať výrazmi označujúcimi neschopnosť a podobne, nie je brachiálna pomoc, ale obyčajná hrubosť. Brachiálna pomoc sa totiž dá komunikovať, hrubosť však nie je z princípu komunikatívna.
A hrubých ľudí slovenské zdravotníctvo naozaj nepotrebuje. Treba ich z neho dostať preč. Ak to nejde po dobrom, tak trebárs aj brachiálne.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.