obraz prvý. V roku 2005 som prvýkrát cestoval do Spojených štátov. V pase som mal desaťročné víza, v hrdle guču. Obraz padnutých Dvojičiek z New Yorku ešte stále visel v podvedomí, čakal som tvrdú bezpečnostnú prehliadku a veľa otázok. Vždy ma to znervózni a zneistí – asi mentálne dedičstvo uzavretých hraníc mojich rodičov.
Na medzinárodnom letisku Washington-Dulles však za okienkom na imigračnom sedela príjemná Afroameričanka. Oslovila ma krstným menom a pýtala sa milo, akoby ju ta zákonná procedúra vnútorne mrzela. A to už mala za sebou tisíce odbavených cestujúcich. Naskenovali mi prst a už som kráčal popod obrovitánsku americkú vlajku zavesenú v hale. V tom ku mne pristúpil policajt v tmavomodrej uniforme, ktorý stal pod ňou. Teraz to príde, pomyslel som si. Vypýtal si pas. Prelistoval si, či mám víza, s úsmevom mi ho podal a dodal: „Michael, welcome to America.“ Tak sa správa krajina, ktorá vám dá pocítiť, že máte dôstojnosť a že ste vítaný.
„Naši študenti ukázali, že solidarizovať s ublíženými a ponižovanými je oveľa šľachetnejšie ako tá falošná pohostinnosť.“
Obraz druhý.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.