odkedy som si prečítal novú absyntovku Nájdem si ťa, stále uvažujem o tom, čo všetko príbeh novinárky Joanny Connorsovej znamená. Ponížil ju bezvýznamný človek a ona sa ho po rokoch vydala hľadať. A jeho životu tým dala význam – napriek všetkému. Dokonca ho aj našla, no inak, než by sme to sprvu očakávali. Našla pritom aj všeličo ďalšie, predovšetkým zistenie, že násilník je monštrum, ktoré stvorili generácie predkov tým, ako sa správali k svojim deťom. Keď otec vešia svojich synov na háky, tlčie ich, znevažuje, nechá ich presedieť noc na cintoríne pri hrobe ich starého otca, ktorého nepoznali a ktorý bol zrejme rovnako krutý (ak nie krutejší), ako je krutý aj tento otec na svojich synov, tak je to vydláždená cesta k násiliu, ktoré sa zrodí z pocitov menejcennosti.
Nesnažím sa tu teraz napísať recenziu na túto výbornú a dôležitú knihu, dokonca na knihu, ktorá je v určitom zmysle naozaj aj krásna, ako to o nej napísala spisovateľka Dani Shapiro na jej obale. Je krásna azda preto, lebo zo znásilnenej ženy sa časom stala žena zosilnená, vyzretá osobnosť, ktorá našla samu seba, postavila sa čelom krutosti, ktorá sa jej doslova vrezala do tváre. Tá jej však ostala naďalej krásna. Má pravdu, keď so smútkom píše o ženách, ktoré nemali to šťastie, pretože skončili zahrabané pod vrstvou lístia kdesi na okraji lesa. Nesnažím sa tu však napísať recenziu, chcem povedať niečo celkom iné.
„Krása je zneuctená aj vtedy, keď si niekto uľaví na účet slabších – nehanebne, hanebne, a najmä sprosto.“
V roku 1873 napísal Arthur Rimbaud slávnu báseň Sezóna v pekle.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.