odkedy som si prečítal novú absyntovku Nájdem si ťa, stále uvažujem o tom, čo všetko príbeh novinárky Joanny Connorsovej znamená. Ponížil ju bezvýznamný človek a ona sa ho po rokoch vydala hľadať. A jeho životu tým dala význam – napriek všetkému. Dokonca ho aj našla, no inak, než by sme to sprvu očakávali. Našla pritom aj všeličo ďalšie, predovšetkým zistenie, že násilník je monštrum, ktoré stvorili generácie predkov tým, ako sa správali k svojim deťom. Keď otec vešia svojich synov na háky, tlčie ich, znevažuje, nechá ich presedieť noc na cintoríne pri hrobe ich starého otca, ktorého nepoznali a ktorý bol zrejme rovnako krutý (ak nie krutejší), ako je krutý aj tento otec na svojich synov, tak je to vydláždená cesta k násiliu, ktoré sa zrodí z pocitov menejcennosti.
Nesnažím sa tu teraz napísať recenziu na túto výbornú a dôležitú knihu, dokonca na knihu, ktorá je v určitom zmysle naozaj aj krásna, ako to o nej napísala spisovateľka Dani Shapiro na jej obale. Je krásna azda preto, lebo zo znásilnenej ženy sa časom stala žena zosilnená, vyzretá osobnosť, ktorá našla samu seba, postavila sa čelom krutosti, ktorá sa jej doslova vrezala do tváre. Tá jej však ostala naďalej krásna. Má pravdu, keď so smútkom píše o ženách, ktoré nemali to šťastie, pretože skončili zahrabané pod vrstvou lístia kdesi na okraji lesa. Nesnažím sa tu však napísať recenziu, chcem povedať niečo celkom iné.
„Krása je zneuctená aj vtedy, keď si niekto uľaví na účet slabších – nehanebne, hanebne, a najmä sprosto.“
V roku 1873 napísal Arthur Rimbaud slávnu báseň Sezóna v pekle. A jej najslávnejší verš znie vo voľnom preklade takto: „Raz večer som si posadil Krásu na kolená. – Zistil som, že je trpká. – A tak som ju zneuctil.“ Niekedy sa posledné slová prekladajú o čosi menej emotívne: hanil som ju, nadával som jej, dourážal som ju, potupil. Zneuctenie predsa len evokuje akt až fyzického násilia. No aj tak som mal ten verš pred sebou po celý čas, ako som čítal Connorsovej príbeh. A takisto to, čo o ňom napísal estetik Arthur C. Danto vo svojej knihe Zneužitie krásy (The Abuse of Beauty), ktorej názov je Rimbaudovým veršom priamo inšpirovaný. Danto trval na tom, že krása nie je jedinou estetickou kategóriou, že na výstavy nechodíme len preto, aby sme sa nechali nadchnúť krásou, takže o niektorých dielach sa už nedá hovoriť, že sa nám páčia. Nie sú tam na to, aby sa nám páčili, ale aby na niečo dôležité poukázali (choďte do Prahy na výstavu Aj Wej-Weja o utečencoch a skúste povedať, či sa vám páčila – nejde to, nie je to predsa o páčení). Preto som trochu v rozpakoch, keď mám odpovedať na otázku, či sa mi Connorsovej kniha páčila – opakujem, áno, v určitom zmysle je krásna, no najmä je to silná kniha.
Prečo som však spomenul Rimbaudov verš? Pretože Krása, o ktorej píše s majuskulou (la Beauté), zastupuje naraz veľa iných vecí. Kto z nás kedy videl Krásu, však? Nikto. No všetci to slovo používame. Pripomína mi to môj obľúbený Platónov dialóg Hippias Väčší, kde sa sofista Hippias vychvaľuje tým, že on vie, čo je to Krása. A Sokrates ho postupne usvedčí zo lži, lebo Hippias vie hovoriť len o krásnych veciach, ľuďoch, telách, osobnostiach, myšlienkach, no nie o Kráse. Vec ostane nerozhodnutá. Je nerozhodnutá práve preto, lebo ani Sokrates na otázku, čo je to Krása, nemá spoľahlivú odpoveď. A tak to nejasné slovo naďalej zastupuje veľa iných javov.
„Krása je zneuctená aj vtedy, keď niekto pošpiní pravdu a dejiny.“
Krása je zneuctená nielen vtedy, keď niekto poníži a znásilní ženu alebo muža, keď potupí jej alebo jeho osobnosť, rozmliaždi neraz len rozvíjajúcu sa a mladú integritu, ktorá sa z toho bude dlho, predlho spamätávať. Krása je zneuctená aj vtedy, keď si niekto uľaví (doslova uľaví) na účet slabších – nehanebne, hanebne, a najmä sprosto. Krása je zneuctená aj vtedy, keď niekto pošpiní pravdu a dejiny (krehkú nádobu, s ktorou treba pracovať veľmi opatrne), keď najrôznejší Uhríkovia, Mazurekovia, Kotlebovia a iní bezmenní dennodenne znásilňujú dejinné fakty a dlhodobú neľahkú prácu historikov, akoby šlo iba o kus cudzieho tela, ktoré sa im zdá predajné, promiskuitné, bez hodnoty. Krása je zneuctená, keď niekto aj tú najpozitívnejšiu správu komentuje v diskusnom fóre spôsobom, ktorý ju nielenže spochybní, ale hlúpo zneváži a sprzní.
Stretol som sa práve so spisovateľom Vladom Ballom, a ten mi okrem iného hovoril aj o tom, ako si všíma, že za posledné štyri roky veľmi narástli nenávistné diskusie pod článkami vo viacerých novinách, nielen tých štandardných, ale aj v tých „alternatívnych“. Tam, kde ich kedysi bolo pätnásť, je ich dnes dvesto, možno tristo. Tie reakcie bývajú voľne dostupné, takže sa nájde mnoho tých, ktorí sa radi vykúpu v tej lacnej žumpe nenávistných rečí. Nie je to nič nové, no rastie to, bujnie.
„Krása je zneuctená, keď niekto aj tú najpozitívnejšiu správu komentuje v diskusnom fóre spôsobom, ktorý ju nielenže spochybní, ale hlúpo zneváži a sprzní.“
O tom všetkom rozmýšľam odvtedy, čo som si prečítal novú absyntovku. Pretože je veľa vecí, ktoré sú znásilnené a neustále znova a znova znásilňované: ľudia, dejiny, pravda, príbehy odvahy, nezištná pomoc druhým, úprimnosť, otvorenosť. Čo je príčinou všetkého toho násilia? Ak má Joanna Connors pravdu v tom, že človek sa násilníkom nerodí, ale že to schytáva zlou, krutou výchovou v zbiedenom domácom prostredí, nedalo by sa hľadať príčinu spoločenského zneucťovania takisto v podobných situáciách? Nie je to tak, že tí, ktorí znevažujú pravdu a všetko pozitívne, si iba sami museli prejsť nešťastným detstvom, v ktorom im niekto (netuším, kto presne) zosmiešnil to, čo je krásne a dobré, vysmial sa tomu, opľul to a znevážil? A ak rastie v tejto spoločnosti takáto nálada, je len otázkou času, keď sa dozvieme aj o jej prvých obetiach.
Keď Joannu vyviedol ten nepríjemný chlap z divadla, povedal jej, že ak o tom čo i len cekne, nájde si ju. Ona to po rokoch obrátila. Akoby si povedala: Nie, ja si nájdem teba. Možno toto čaká aj spoločnosť, ktorá verí kráse, pravde, dobru. Tú spoločnosť, ktorá je vysmievaná, akoby bola práve pre túto svoju vieru naivná, infantilná, iracionálna, utopická a neviem aká ešte. Možno ju čaká Connorsovej rozhodnutie postaviť sa tým bezmenným nactiutŕhačom tvárou v tvár a odkázať im jediné: Nájdem si ťa.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.