dnes vám prinášame tri z týchto editoriálov. Po piatich, desiatich a pätnástich rokoch:
5 rokov (september 2006)
Keď sa to pred piatimi rokmi stalo, nemohol som tomu uveriť, aj keď som to videl v priamom prenose. Dvojičky boli príliš veľké, Amerika príliš silná a ten čin príliš diabolský, aby to bola pravda, ktorá by sa dala prijať ako správa, čo vyruší, ale po pár dňoch prebolí. Ale bola to pravda. Mnohí dokonca hovorili, že jedenásteho septembra 2001 sa náš svet, svet západnej civilizácie, navždy zmenil a že už nikdy nebude taký slobodný a pokojný ako dovtedy.
Neviem, či mali pravdu. Nikdy – ani po porážke fašizmu, ani po páde komunizmu – sme predsa neboli až takí úplne slobodní a až takí úplne pokojní. A s nádejou tipujem, že táto výnimočná civilizácia nebola pred piatimi rokmi až natoľko krehká a zoslabnutá, aby ju podlomil ten strašný, podlý, zbabelý, no predsa len ohraničený úder. Čosi sa však tým útokom zmenilo.
V prvom rade – už v ten tragický deň sme si overili, že sme ešte nestratili súcit a schopnosť urobiť niečo pre druhých aj za cenu ohrozenia vlastného života. Konanie stoviek newyorských hasičov, policajtov a záchranárov, ktorí úplne samozrejme bežali tam hore, priamo do dvoch horiacich veží, mnohí na istú smrť, aby len minimálne zvýšili šancu na záchranu neznámych ľudí, bolo potvrdením, že ochota obetovať sa je ešte stále súčasťou Západu. A zúčastnený smútok, ktorý vtedy prebehol celým euroatlantickým priestorom – aj tým, ktorý už Ameriku neznáša – bol potvrdením, že sme ešte nestratili dušu.
„Zúčastnený smútok, ktorý vtedy prebehol celým euroatlantickým priestorom, bol potvrdením, že sme ešte nestratili dušu. “
V čase víťazného pochodu nášho cynizmu to bola najlepšia správa tých rokov. To, čo prišlo ako odpoveď na „nine eleven“ o týždne, mesiace a roky neskôr – zásah v Afganistane, vojna v Iraku a ťaženie proti teroristom kdekoľvek – ukázalo, že sme ešte schopní akcie, že ešte vieme ukázať nepriateľom slobody svoju silu, že ešte nie sme „neveriace psy“, o ktorých opovržlivo hovorí Bin Ládinova družina, že tá mľandravá, skazená, hedonistická civilizácia, neschopná postaviť sa už ani na spravodlivú obranu svojich predností, akú v nás teroristi chceli vidieť, je ešte len ich snom. To bola najdôležitejšia správa tých rokov.
Ale ukázalo sa aj to, že medzi najbližšími, medzi Amerikou a Európou, je už nepríjemná trhlina. To bol najnebezpečnejší objav tých piatich rokov. Abú Grajb zasa zakričalo, že aj my sme schopní zverstiev na ľuďoch, a tá karikatúra k tomu doplnila, že ani my občas nemáme základnú úctu pred prorokom a najhlbším cítením iných. To boli najsmutnejšie objavy tých rokov.
Napokon, ani za päť rokov sme nenašli Husajnove zbrane hromadného ničenia, hoci sme na začiatku sebaisto tvrdili, že o nich vieme. To bol iste najstrašnejší omyl tých rokov.
Jedenásteho septembra 2001 prišli o život tisíce nevinných ľudí a svet Západu zazrel tú podobu pekla, ktorú mu chystajú architekti svetového kalifátu. Ani po piatich rokoch však nie je náš svet úplne iný. Len o pekle, aj o tom v nás, trochu viac vieme.
10 rokov (september 2011)
Keď mi 11. septembra 2001 zavolal Tomáš Zálešák, že do Dvojičiek asi práve narazilo malé výletné lietadlo, bavil som sa nad nešikovnosťou pilota. Lenže pilot trafil presne.
Strecha jednej z Dvojičiek bola mojím najobľúbenejším miestom v New Yorku. Tam som sa s Big Apple vždy zvítal aj rozlúčil. Veľká zlá káva, čerstvý muffin, vtipkovanie s personálom baru na 108. poschodí a prechádzka po terase, z ktorej sa letiace helikoptéry tam dolu zdali ako modelárske hračky, boli pre mňa rituálom slobody. Aj preto som nedýchal, keď som v živom prenose videl obe mohutné veže padať. Dvojičky predsa nemôžu padnúť, na to sú príliš veľké, príliš dôležité a príliš symbolické. Too big to fail, hovoril som si, hoci sa už menili na prach, čo zahalil ranný Manhattan.
Až postupne mi všetko dochádzalo. Zničiť súčasne panorámu New Yorku, srdce finančného sveta a symbol Západu nemohol hocikto. Ešte jasnejšie to bolo po správe o paralelnom útoku na Pentagón. Pri rýchlom telefonáte s Danom Bútorom sme kandidátov zúžili na Čínu a Bin Ládina. A položili sme si jedinú otázku: Začala sa práve ďalšia svetová vojna?
Od odpovede na túto otázku závisí až dodnes takmer všetko: pohľad na oprávnenosť vojny v Afganistane, ale aj v Iraku, celkové hodnotenie Georgea Busha, rozpočty štátov NATO na obranu aj rozdielny prístup Ameriky a Európy k terorizmu. Lebo, ak sa 11. septembra 2001 udial iba izolovaný, hoci spektakulárny teroristický čin, potom bola reakcia Ameriky a Veľkej Británie prehnaná, veľmocenská a účelová. Ale ak išlo o začiatok dlhodobej a premyslenej stratégie radikálneho islamu, potom sa Bush a Blair pri všetkých svojich chybách ukázali ako najzodpovednejší politici Západu.
Poviem to priamo: Bush a Blair sa nielenže nemýlili pri odhade toho, čo znamenal 11. september 2001, oni navyše ukázali nepriateľom slobody, že Západ je nielen konzum a úpadková kultúra, ale stále ešte aj schopnosť brániť vlastné hodnoty, najmä slobodu, s nasadením života. Myslím si, že práve s týmto odhodlaním teroristi nerátali a práve preto túto vojnu predbežne prehrali. Akokoľvek sa môže západná elita vysmievať z Busha, bol to najmä on, kto niesol zodpovednosť za slobodný svet – a uniesol ju.
„Na výzvu fanatikov z 11. septembra 2001 Západ, hoci rozdelený, napokon rázne odpovedal. Na vlastnú pohodlnosť, zaplatenú životom na dlh, už nie.“
Samozrejme, 10 rokov vojny prinieslo aj zlyhania. Chybné informácie o Husajnových zbraniach hromadného ničenia (Husajn v zajatí priznal, že blufoval, aby odstrašil Irán), zverské správanie sa amerických dozorcov vo väznici Abu Grajb, nedostatočný plán povojnového Iraku aj Afganistanu sú veľké chyby. V niečom možno až fatálne. Ale sú to chyby aktívnych, ktorí odmietli ustupovať fanatikom. Ako však hodnotiť Zapatera, ktorý po útoku na madridské vlaky zbabelo stiahol španielskych vojakov z Iraku? A ako inak nazvať lavírovanie Chiraca a Schrödera, než ako mníchovské?
Najväčšie víťazstvá týchto desiatich rokov sú dve – že teroristom sa v Amerike nepodarilo útok zopakovať, a že nastalo veľké oslabenie ich celosvetovej siete. Remízou je Irak, kde sú namiesto Husajna slobodné voľby, ale stále aj nepokoj a násilie, rovnako ako v Afganistane. Prehrou desiatich rokov je pasivita Európy a z toho plynúce vnútorné oslabenie NATO.Paradox na záver – pred desiatimi rokmi, pri pohľade na padajúce Dvojičky, sa zdalo jasné, že najväčšou výzvou a ohrozením Západu je radikálny islam. Niežeby nebol. Ale už vtedy existovalo iné ohrozenie slobodného sveta, ohrozenie zvnútra, len ostávalo skryté.
Na výzvu fanatikov z 11. septembra 2001 Západ, hoci rozdelený, napokon rázne odpovedal. Na vlastnú pohodlnosť, zaplatenú životom na dlh, už nie.
15 rokov (september 2016)
Útok na Ameriku zo septembra 2001 bol definičnou udalosťou nasledujúcich 15 rokov. A definoval nielen ústredný spor slobodného sveta s radikálnym islamom, ale aj ústredný spor vnútri Západu.
Keď al-Káida uskutočnila spektakulárny útok na Dvojičky, Pentagón a Kongres, bolo zrejmé, že nejde o izolovaný čin skupinky šialencov. Po predošlých útokoch na americké veľvyslanectvo v Keni z roku 1998 a na americkú vojenskú loď USS Cole v Jemene z roku 2000 bol 11. september 2001 definitívnou výzvou islamistov na priamu konfrontáciu.
Vtedy mal Západ dve možnosti – postaviť sa na obranu slobody, alebo sa s pocitom viny stiahnuť zo sveta. Jedno znamenalo vojnu, no aj druhé muselo stáť ľudské životy, lebo ústup by bol pozvánkou na ďalšie útoky. Táto voľba bola na Bushovi, ktorý chcel byť izolacionistický prezident.
„Islamský svet sa vyvíja. Súperia v ňom väčšia otvorenosť s fanatizmom, modernizácia so zaostalosťou a predovšetkým umiernený islam s tým radikálnym.“
Bush sa rozhodol neustúpiť. A hoci je dodnes vysmievaný a ponižovaný, jeho rozhodnutie bolo rozumné. Západ, ktorý by islamistom ustúpil, by prestal byť Západom.
Samozrejme, pri odpovedi Západu na 11. september došlo k zlyhaniam. V Iraku sa nenašli chemické zbrane, hoci ich Saddám predtým použil, a potom dlhodobo ťahal za nos zbrojných inšpektorov OSN. Panoval tiež prílišný optimizmus pre rýchle presadenie demokracie v Bagdade a inde, chýbala dlhodobá povojnová stratégia, veľa škody narobilo ponižovanie väzňov v Abu Grajb, katastrofou bolo aj predčasné stiahnutie spojeneckých vojakov z Iraku. To všetko je zlé, to všetko bola veľká chyba, ale pasivita Západu by bola oveľa horšia. Lebo pasivita je nezápadná.
Mnohí sa domnievajú, že je to presne naopak. Tvrdia, že ak by Západ, v prvom rade Amerika, nezasiahol proti Saddámovi, neprišlo by k rozvratu v Iraku ani k Arabskej jari, ani k vzniku Islamského štátu a ani k utečeneckej kríze. Dnes je preto populárne tvrdiť, že za to všetko sú priamo zodpovední Bush s Blairom.
Naozaj?
Islamský svet sa vyvíja. Po konci koloniálnej éry hľadá svoju tvár, hranice, miesto pod slnkom aj spôsob sebavyjadrenia. Súperia v ňom väčšia otvorenosť s fanatizmom, modernizácia so zaostalosťou a predovšetkým umiernený islam s tým radikálnym. Ale toto dramatické hľadanie by sa dialo bez ohľadu na Busha s Blairom. Veď ani útoky v Keni a Jemene na nich nečakali. Ak by po 11. septembri nedošlo k zásahom v Afganistane a Iraku, zrejme by tieto procesy išli pomalšie, ktovie, a možno by miestni diktátori ešte chvíľu udržali islamistov na uzde. Ale myslieť si, že celý aktuálny pohyb v islamskom svete je dôsledok Bushovho rozhodnutia odstrániť Saddáma, to je lacné, povýšené voči islamskému svetu – no najmä nerealistické.
Práve realizmus považujem popri slobode za ústredné bojisko dnešného Západu. Poviem to provokatívne – Bush s Blairom boli svojou problematickou odpoveďou na 11. september stále ešte západnejší a realistickejší, než ich dnešní pobitkoví kritici. Útok na Dvojičky, Pentagón a Kongres ich vystavil skúške a výzve, aká tu od pádu komunizmu nebola, a oni, omylní a chybujúci, neuhli.
Uhýbame skôr my. Napríklad Rusom na Ukrajine a už aj v Sýrii.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.