keď sa predseda Národnej rady Andrej Danko lúčil s odvolaným ministrom školstva Petrom Plavčanom, novinárom opakovane pripomínal a kládol na srdce, že to nie je nejaký kaderník, ale pán profesor. A má pravdu, pretože Plavčan, ako je známe, má naozaj od roku 2005 profesúru v odbore technológia vzdelávania, ktorú mu udelila Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre. Inou otázkou je, ako k nej prišiel a prečo mu na to stačil jediný „karent“, keď ostatní záujemcovia o tento titul sa musia v tomto smere snažiť omnoho viac. Ale no dobre, titul je uznaný a profesúra platná.
Každý, kto pozná akademický svet, vie, že profesúra je vedeckopedagogická hodnosť, čiže predpokladá, že jej nositeľ sa nejako vyznamenal na poli vedy a výskumu a zároveň bol, v lepšom prípade stále je, vysokoškolským učiteľom. To druhé nie je zanedbateľná okolnosť, lebo tá hodnosť je naozaj spätá aj s pedagogickou činnosťou.
Takže Plavčana máme, ako povedal Andrej Danko, nazývať profesorom. A keďže už nie je ministrom, mohol by sa s nadobudnutým renomé odborníka na technológiu vzdelávania prihlásiť do konkurzu na niektorú z vysokých škôl, kde sa tento odbor vyučuje. Bolo by tiež fajn, keby to nebola hocijaká vysoká škola, ale primerane renomovaná, vysoko kvalitná škola, ktorá skutočne dbá na výber len tých najlepších expertov v oblastiach, ktorými sa zaoberá a vyznačuje.
„Andrej Danko novinárom opakovane pripomínal a kládol na srdce, že Plavčan nie je nejaký kaderník, ale pán profesor.“
Tam totiž, priamo pred študentmi v aule (a možno len dúfať, že tých študentov technológie vzdelávania bude naozaj dosť), by si mohol preveriť tak svoju odbornosť, učiteľský drajv, ako aj volanie po reformách, ktoré raz majú a musia prísť. Navyše by si vyskúšal, aké je to byť v koži človeka univerzity, pred akými reálnymi problémami vysoké školy stoja a aké polená sa im často hádžu pod nohy. Platovo by to síce nebolo také ako na ministerstve, ale ak by ho prijali na profesorské miesto a ak by mal to šťastie, že sa stane prípadne aj garantom nejakého zabehnutého alebo novovzniknutého odboru, tak to zas nemusí byť až také zlé. A to už nehovorím, že by sa mohol stať aj vedúcim katedry, dekanom či dokonca rektorom. Možnosti kariérnych postupov sú otvorené.
Azda sa mu popri vedeckopedagogickej činnosti podarí získať aj nejaký ten grant VEGA, APVV a po svojich skúsenostiach na ministerskej stoličke azda nebude mať problém uchádzať sa aj o väčší eurofondový projekt, ktorý aspoň prekryje len minimálnu možnosť získať fundovanejší zahraničný vedeckovýskumný grant. No za pokus to, nepochybne, stojí.
Samozrejme, musel by písať skriptá, knihy, štúdie a články do kvalitných časopisov, popritom aj trochu popularizovať vlastný odbor (veď nech spoločnosť vie, na čo idú jej dane), viesť vlastných doktorandov, a, samozrejme, pripravovať si po nociach materiály na prednášky. Ak by bol na profesorskom mieste, tak zas až tak veľa by toho prednášať nemusel: pri tomto type kariérneho rastu sa profesorom zvykne uberať počet hodín, ktoré musia odučiť. Vedu a výskum by však mali robiť naďalej a čoraz špičkovejšie, aby boli vzorom pre mladých kolegov.
V neposlednom rade by žil po celý čas v nejasnom očakávaní, s akou reformou zas príde niektorý z nových ministrov a čím (myslené byrokraticky) tentoraz vysokoškolským pedagógom „spríjemní“ ich prácu.
A už len posledná poznámka: Univerzita, ktorá Petra Plavčana na také miesto prijme, nám povie v tom momente o sebe veľmi veľa.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.