po prvé, premiér Fico je právnik a ako taký sa už svojho času vyjadril napríklad o Mečiarových amnestiách, že iba „právny diletant“ ich môže chcieť zrušiť, pričom on sám potom chtiac-nechtiac ich zrušenie podporil. O tom dnes, samozrejme, mlčí. A takisto bude teraz určite mlčať o svojich veľkohubých vyhláseniach spred dvoch rokov, keď jeho vláda hrdinsky a nebojácne podala na Európsku komisiu žalobu za tzv. povinné utečenecké prerozdeľovacie kvóty. Zacitujme: „Spoliehame sa na to, že naše argumenty sú také silné, že by mohli zabrať pred luxemburským súdom.“ Nuž, neboli. Naopak, boli slabé, čo aj právnik Ficovho formátu musel vedieť či aspoň tušiť. Dnes hovorí: „Plne rešpektujeme rozsudok Súdneho dvora. Má iný právny názor ako Slovensko (...) Po tomto rozsudku nevzniká žiadna nová kvalita a Slovensku nehrozia žiadne postihy. Rozhodnutie súdu je konečné a nie je proti nemu možné podávať opravné prostriedky.“
Po druhé, Ficova schopnosť vydávať aj prehru za triumf však nie je na tom to podstatné. Tak navozia nám tu utečencov alebo nenavozia? – moderná variácia hamletovskej otázky v tejto krajine zaujíma všetkých. A pochopiteľne, väčšina čosi také odmieta.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.