Keď som nedávno napísal o piatich rokoch od odvolania Róberta Bezáka, nevedel som ešte o rozhodnutí Vatikánu neriešiť to. Teraz je ten príbeh úplný.
Napísal som vtedy toto:
Predstavte si to – máte unikátny Boží dar, no niekto vám ho na päť rokov ukradne, vlastníte len česť a srdce, no niekto práve tie ohovorí, milujete cirkev, no tá vás najviac sklame. Čo budete cítiť?
Počul som za posledné roky veľa rád, ako by sa mal odvolaný arcibiskup správať. Niektoré boli neúprimné a iba s námahou zakrývali spokojnosť s tým, čo sa Róbertovi Bezákovi stalo. Ale niektoré boli múdre a prajné. Počul som tiež veľa ponôs na konanie arcibiskupa v rokoch po odvolaní. Niektoré ponosy zneli pokorne, no boli pyšné a neláskavé, no niektoré boli myslené s účasťou, smútkom a snahou pochopiť.
Ale ja si nemôžem pomôcť – to, čo sa Róbertovi Bezákovi stalo, je taká do samotného neba volajúca krivda, že akékoľvek rady a posudzovanie jeho následných krokov vlastne až tak nepočúvam. Lebo keď niekomu lžou poškodíte samotné jadro jeho života, rady a ponosy sú nepatričné.
„Niektoré ponosy zneli pokorne, no boli pyšné a neláskavé, no niektoré boli myslené s účasťou, smútkom a snahou pochopiť.“
Tóno Srholec mi občas vravieval, že Róbert Bezák by urobil najlepšie, keby po odvolaní nebojoval za svoju rehabilitáciu, ale robil hoci aj smetiara, lebo tým by sa stal chodiacim svedomím.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.