minister Plavčan to v posledných týždňoch nemá ľahké. Nemôže sa pohnúť ani tu, ani tam, nedokáže odstúpiť ani zmysluplne obhájiť svoje kroky. Na tlačovku si pozve pána Sotáka zo Železiarní Podbrezová, veľkého odborníka na vedu, výskum a inovácie, ktorý tára dve na tri. A ešte ani ten účes nedrží. Skrátka, priveľa nepríjemností v krátkom časovom období.
Politická satira nemá konca kraja a asi je to aj správne, že politik ju musí dokázať uniesť a vyrovnať sa s ňou – hrubšou kožou, ignorovaním, správaním à la tri opičky (nevidím tie karikatúry, nepočúvam ich, nereagujem na ne). Na toto treba mať asi povahu a Plavčan sa ju stoj čo stoj aj snaží mať.
Nie, vôbec nie je namieste správať sa nejako empaticky v prípade korupčníkov a ľudí, ktorí úmyselne poškodzujú iných v prospech tých svojich. Isteže, každý človek si zaslúži úctu a to, aby sa s ním nakladalo dôstojne. Aj minister Plavčan, aj iní ministri, ktorí sú možno radi, že mediálne koleso práve teraz neláme ich chrbtice. Úzkostlivá etickosť však nie je vždy etická.
„Dáme Plavčanovi vydýchnuť si po lejaku a víchrici kritiky a posmeškov? Nie.“
Veľký renesančný politický teoretik Niccolò Machiavelli to dobre vedel, keď napísal, že politik si môže dovoliť hocičo: môže sa zahrávať s ľudskými životmi, s ich dôstojnosťou, s ich vierovyznaním, no keď im siahne na peniaze, vtedy na plnej čiare zlyhá.
V poriadku, minister Plavčan nesiahol nikomu na jeho vlastnú peňaženku, ani nie tak celkom na kasu nejakých vzdelávacích inštitúcií. Siahol na eurofondy, ktoré však mohol niekto v tej kase mať, aby tu mohol robiť niečo a aby to mohol robiť s menej zviazanými rukami.
Nepatrím ani zďaleka k obdivovateľom eurofondov, ktoré by mali pomáhať vede. Nie všetko sa nimi dá zabezpečiť a veľakrát sa tie peniaze pomíňali na zbytočnosti len preto, aby sa – minuli. Oceňujem však, že sa vďaka nim niektoré vedecké a vzdelávacie inštitúcie zmodernizovali, ich priestory sú dnes reprezentatívnejšie, vedci aj vysokoškolskí pedagógovia majú možno niekde trochu viac priestoru na život, lebo stále sú tu aj také pracoviská, kde sa v jednej miestnosti krčia aj desiati naraz. A verte mi, tam sa vedecky pracovať jednoducho nedá, tam sa len chodí do práce.
To je len zlomok problémov, ktoré by sa dali aj vďaka niektorým eurofondovým výzvam elegantne vyriešiť, čím by mnohým vedeckým oblastiam spadol kameň zo srdca a zmäkla tvrdá hruda v krku. Lenže minister Plavčan sa zatváril, že zazrel progres kdesi inde, zahral hru, akoby si niekým nechal nahovoriť, že vedecké výsledky nemá hľadať tam, kde sa veda robí podľa svojho vlastného tempa, ale tam, kde mu ich v hmatateľnej podobe ponúkajú kdejaké s ním či s niekým iným spriatelené firmy. Nie je všetko zlato, čo sa blyští, pán minister, a nie je všetko veda, čo sa za ňu vydáva. Ale to vy dobre viete. A viete aj to, že vlastne slovenskej vede neveríte. Inak by ste takéto kroky nespravili.
Čo teda urobíme my ostatní? Dáme Plavčanovi vydýchnuť si po lejaku a víchrici kritiky a posmeškov? Nie, vôbec nie. Neuspokoja nás ani rozpačité vysvetlenia, ani narýchlo uštrikované zmeny, ktoré budú skôr náplasťou než nápravou. Nebudeme sa posmievať neschopnosti a čudáctvu, ale opakovane sa budeme pýtať na to, prečo sa toto všetko muselo stať. Každá kauza sa raz pominie a aj táto zákonite doznieva. Oživí ju zakaždým záujem tých, ktorým nie je jedno, že sa v tejto krajine dejú špinavosti a že s nimi nie a nie pohnúť. Ako to nedávno napísal Fedor Gál, hoci v inej súvislosti, keď je už niečoho veľa, tak je toho naozaj dosť.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.