na rovinu: ani zďaleka nepatrím medzi ľudí, ktorí sa motajú okolo kostolov, stretiek či ktorí vyhľadávajú klérus len preto, aby sa od neho nechali poučiť v tom alebo tamtom. Nie, nie som ten typ. To je prvá vec. Druhá je, že mi nie je nijako cudzie stretnúť sa s týmito ľuďmi a spolu o niečom diskutovať, ak je na to príležitosť, a najmä ak vidím, že ten druhý nielen poúča, ale aj počúva.
Keď ešte pôsobil arcibiskup Bezák v Trnave, párkrát som si vypočul, o čom hovoril, ale osobne sme sa stretli asi len raz, a on si to ani nemôže pamätať. Veľmi som však oceňoval, že sa jeho prítomnosťou v tomto meste pohli ľady. A vôbec nie len tie cirkevné. Napríklad reštaurácia, ktorú zriadil priamo v priestoroch svojho úradu a ktorú hneď po jeho odvolaní zavreli, bola skvelá. Niekoľkokrát sme tam so zahraničnými hosťami zašli a mali sme dobrý pocit, že sa za toto pohostenie nemáme prečo hanbiť. Ale bolo toho viac, oveľa viac.
Nie som človek, ktorý by Bezáka vyhľadával pre nejaké „instantné náboženstvo“, pri ktorom stačí pár silných viet zamiešať v šálke kávy, narýchlo to celé vypiť a ísť ďalej svojou cestou. Verím, že toto nechcel ani on. Bolo to však ako zjavenie, keď zástupca cirkvi zrazu vedel komunikovať celkom civilne a bez toho, aby neustále citoval z Písma a cirkevných dokumentov. Nie som však ani človek, ktorému bolo jedno, že ho zrazu odvolali, pretože – ako to opakovane zdôrazňuje František Mikloško – odohralo sa to necitlivo nielen voči nemu, ale aj voči mnohým veriacim. A treba dodať, že aj voči mnohým neveriacim.
„Čo teraz so všetkými tými slovami, ktoré dávali nejednému nádej, zmysel, výzvu, inšpiráciu či stimul v smútkoch a nepokojoch?“
Po jeho odvolaní sa stalo veľa smutných vecí: veľa sa o ňom hovorilo a písalo a veľa sa k jeho prípadu vyjadrovali aj ľudia, ktorí radšej nemuseli. Ale také už bývajú kauzy. Veľa sa nadávalo a veľakrát aj právom. Boli protesty, hádky, hádzanie kamienkov namiesto mincí pri zbierkach v kostoloch, ľudia chodili na prijímanie s obrázkom arcibiskupa v rukách. A čo prichádzalo z druhej strany? Len vytrvalé mlčanie: smutné dedičstvo rímskeho damnatio memoriae, vymazania mena z pamäti, z dejín inštitúcie. Arcibiskup Bezák sa dlho bil za svoju vec, podporovalo ho množstvo ľudí, ktorí tým aj veľa riskovali. A potom sa náhle stiahol, akoby na to všetko rezignoval; zatrpknutý nechal všetko tak. To bolo rovnako smutné. Dá sa tomu rozumieť, lebo ten tlak bol priveľký a nik z nás by nechcel stáť na jeho mieste.
Bezák v dobrých časoch vyjadril veľa myšlienok, ktoré iní kvitovali. Tie slová ľudí priťahovali. Počúvali ho, čítali jeho rozhovory, rozprávali zrazu o veciach, o ktorých predtým neuvažovali. Dokonca aj tí, ktorí cirkev až tak nemusia, mali zrazu o dôvod menej útočiť. A toto všetko je dnes kde? Vo vzduchu ostala visieť jedna otázka. Odpovedať na ňu netreba slovami, ale skôr akciou. Čo teraz so všetkými tými slovami, ktoré dávali nejednému nádej, zmysel, výzvu, inšpiráciu či stimul v smútkoch a nepokojoch? Chápem, že bolesť odvolaného arcibiskupa je veľká, že trápenie zožiera a že úmyselné poškodenie povesti a cti núti brániť sa niekedy aj protiúdermi. Ale aký zmysel by v takom prípade nadobudli všetky tie minulé slová?
Ak arcibiskup Bezák nájde silu a opäť začne dávať iným príklad, že aj najväčšia potupa sa dá zmeniť na novú príležitosť, tak jeho niekdajšie slová začnú znovu prinášať plody. Prichádzajú mi pritom na myseľ slová, ktoré napísal Lucius Annaeus Seneca vo svoji Útechách: „Cnosť sa nikdy neutají, aj keby ju bolo málo vidieť, ale vyžaruje určité poznávacie znamenia; kto jej bude hodný, nájde ju podľa jej stôp.“
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.