na rovinu: ani zďaleka nepatrím medzi ľudí, ktorí sa motajú okolo kostolov, stretiek či ktorí vyhľadávajú klérus len preto, aby sa od neho nechali poučiť v tom alebo tamtom. Nie, nie som ten typ. To je prvá vec. Druhá je, že mi nie je nijako cudzie stretnúť sa s týmito ľuďmi a spolu o niečom diskutovať, ak je na to príležitosť, a najmä ak vidím, že ten druhý nielen poúča, ale aj počúva.
Keď ešte pôsobil arcibiskup Bezák v Trnave, párkrát som si vypočul, o čom hovoril, ale osobne sme sa stretli asi len raz, a on si to ani nemôže pamätať. Veľmi som však oceňoval, že sa jeho prítomnosťou v tomto meste pohli ľady. A vôbec nie len tie cirkevné. Napríklad reštaurácia, ktorú zriadil priamo v priestoroch svojho úradu a ktorú hneď po jeho odvolaní zavreli, bola skvelá. Niekoľkokrát sme tam so zahraničnými hosťami zašli a mali sme dobrý pocit, že sa za toto pohostenie nemáme prečo hanbiť. Ale bolo toho viac, oveľa viac.
Nie som človek, ktorý by Bezáka vyhľadával pre nejaké „instantné náboženstvo“, pri ktorom stačí pár silných viet zamiešať v šálke kávy, narýchlo to celé vypiť a ísť ďalej svojou cestou.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.