prvýkrát sme sa stretli pred dobrými dvadsiatimi rokmi. Takí mladí šuhaji plní ideálov. Ty si im ostal vernejší, ja som sa stal časom skeptickejším. Ako gréckokatolícky bohoslovec si sa rozhodol vstúpiť do jezuitského noviciátu. Bol si na seba prísny ako nikto iný, hoci cez tvoj smiech to nemusel hneď každý vidieť. Vlastne si bol taká poriadna „konzerva“ – ako dnes zvykneme hovoriť. Volali sme ťa Amantius, čo bolo tvoje meno po latinsky.
Potom sme sa opäť stretli v Bratislave, kde si nastúpil na teologické štúdiá. Aj tam si bol na seba prísny, ale niečo sa zmenilo. Viac si už rozumel veciam, ktoré sa odohrávajú v cirkvi, viac si chápal teologické myslenie, viac si videl pod pokrievku. A najmä, viac než predtým si reflektoval aj politické dianie – doma i v zahraničí.
„Slovensko ťa nestratilo, ale zrodilo.“
Potom ťa vysvätili za kňaza a začal sa tvoj trochu iný príbeh. Najskôr si šiel do Košíc a potom ťa poslali študovať na Pápežský východný inštitút v Ríme, písal si tam svoju dizertáciu, a dovolím si tvrdiť, že si sa už-už videl ako človek nejakej slovenskej univerzity. Takmer si dokonca skončil ako dekan Teologickej fakulty; napokon ostalo pri krátkom prodekanovaní. Popri tom všetkom si sa venoval aj skautom.
V roku 2013 sa to celé zvrtlo ešte inak: stal si sa pomocným biskupom v Prešove na veľké prekvapenie všetkých: tých, čo ťa poznali, aj tých, ktorí o tebe dovtedy nepočuli. Ešte viac si sa stal známy, keď si preukázal svoju odvahu a zastal si sa zdravotných sestier, čím si vystúpil z tieňa biskupského sídla obohnaného pevnými múrmi. Nielen tými materiálnymi.
Keď sme si občas zavolali, v slúchadle mi zaznelo tvoje: „Toňu, ta jak še ci dari, chlope?“ Hovorili sme o všeličom, o Putinovi a patriarchovi Kirilovi, o ukrajinskom arcibiskupovi Ševčukovi, o problémoch gréckokatolíkov na Ukrajine, o tvojom živote v Prešove, o smutných príbehoch našich spoločných priateľov, ktorí odtiaľ museli z rozličných dôvodov odísť. Vždy si sa vracal k svojej jezuitskej formácii, k Ignácovi z Loyoly a v posledných rokoch k pápežovi Františkovi.
Teraz prichádza ďalšia tvoja zákruta na ceste – parmská eparchia. Sú ľudia, ktorí nad tvojim odchodom lamentujú ako nad stratou. Nemám ten pocit. Slovensko ťa nestratilo, ale zrodilo. Veľakrát tu u nás nariekame nad tým, že naši kvalitní ľudia v katolíckej cirkvi dnes pôsobia vonku a nevracajú sa. To preto, lebo ten kúsok zeme, ktorý obývame, tak veľmi zaniká v globálnom pohľade a mnohí by ho chceli napriek tomu vidieť ako svetovo významný. Iste, každé miesto má svoj význam, najmä pre ľudí, ktorí na ňom žijú.
„Ty si za štyri roky dokázal odolávať tomu náporu a ostal si úplne ľudským, obyčajným človekom.“
Lenže ty si sa nestal kňazom preto, aby si si na tomto našom kúsku pôdy našiel ešte menší, kde sa usadíš. To nie je tvoj štýl. S tým si vlastne u jezuitov ani nemohol počítať, to bolo pre teba nepredstaviteľné. Si skôr kozmopolita, ktorý ide tam, kam ho pošlú. A ak by ťa pápež neposlal do USA, ale niekam južnejšie, do argentínskych slumov, som presvedčený, že by si tam bez reptania šiel. Skrátka, taký si v tej svojej prísnosti na seba samého: kde si, tam robíš veci naplno a najlepšie, ako vieš. Či už na Slovensku, v Ríme alebo najnovšie v USA.
Keď si sa stal biskupom, trochu som sa obával, či ťa ten úrad nezomelie. Lebo funkcie sú už raz také a opakované skúsenosti nás nútia byť opatrnými. No ty si za štyri roky dokázal odolávať tomu náporu a ostal si úplne ľudským, obyčajným človekom. To je obdivuhodné. Čosi mi vraví, že sa to nezmení ani teraz. Nech sa ti teda na novom pôsobisku darí, amice!
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.