už neznesiteľná ľahkosť, s akou si väčšina sudcov nedávno zvolila do Súdnej rady najmä kolegov bez histórie osobnej statočnosti, ukázala pretrvávajúcu biedu jedného z našich kľúčových stavov. Ale rozhovor predsedu súdu Bratislava 3 Dávida Lindtnera ma napriek tomu trochu prekvapil.
1. Pán predseda sa veselo vyjadroval k živej veci, pričom až okato dával svojim podriadeným najavo, ako treba postupovať. Samozrejme, všetky jeho pochybnosti sú v prospech páchateľov únosu. To sa nesmie, to je zakázané, to je bláznivé.
2. Pán predseda zauvažoval aj o možnom nesúlade súdneho procesu s európskymi normami, konkrétne s Chartou základných práv EÚ. Pritom tá môže byť porušená len pri aplikácii európskeho práva, čo nemá s trestným konaním členského štátu nič spoločné. To je neprofesionálne, to je amatérske, to je pochabé.
3. Napokon, pán predseda uznáva, že spravodlivosť má občas prednosť pred prísne aplikovanou literou zákona, ale hneď dodáva, že to nie je tento prípad. To len aby podriadení kolegovia vedeli.
„Zločin tu má omnoho viac poistiek, než bola jedna jeho amnestia.“
Ak sa niekto domnieval, že zrušenie zločinných amnestií nás výrazne posúva k spravodlivosti, vyjadrenia sudcu Lindtnera ukázali, že cesta k nej bude ešte veľmi dlhá. Zločin tu má omnoho viac poistiek, než bola jedna jeho amnestia či mnohí dlhoroční zástancovia jej nezrušiteľnosti.
Spor o unesené Slovensko sa ešte iba začína.
Viac o zrušení amnestií aj o jednom mojom omyle v novom vydaní .týždňa.
Kúpte si naše špeciálne predplatné a podporte tak nadáciu Via Iuris.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.