milá Karolína a Dávid,
keď ste organizovali svoj prvý protikorupčný pochod v Bratislave, museli ste v posteli preležať niekoľko bezsenných nocí. Úplne pochopiteľne. Mnoho ľudí na vás kládlo obrovské nároky. Chceli tu vidieť druhú Bukurešť, nespokojné masy na námestiach. Niektorí by isto radi aj nejakú tú násilnú koncovku, možno väčšiu ako hádzanie banánov a rozmlátené dvere v parlamente z čias gorilích protestov.
Nedali ste sa strhnúť ani oklamať, i keď vám to mnohí veštili, a tak trochu škodoradostne to očakávali. Chvíľu sa možno zaradovali, keď vám bol blázon Rudolf Vasky nebezpečne v pätách na Úrade vlády. Potom začalo na začiatku protestu pršať. Tí škodoradostní museli skákať po plafón. Nebol som tam. Viezol som náklad pre môjho dobrého priateľa, ktorý sa pokúša zdolať Mount Everest veľmi ťažkou cestou. Zatiaľ ste jeden Everest zdolali vy v bratislavských uliciach.
Pamätám si to nervózne čakanie a eufóriu veľmi dobre. Mal som šestnásť a so spolužiakmi zo Strednej geodetickej sme stáli pred palácom na Hodžovom námestí a lúčili sa s prezidentom Kováčom. Vyprevádzal ho sebavedomý Vladimír Mečiar, ktorý už vtedy vedel, že o pár chvíľ podpíše neospravedlniteľné amnestie. A my sme pískali. Tak ako na Námestí SNP o pár týždňov neskôr. Cítili sme, že nechceme byť čiernou dierou. Cítili sme, že potrebujeme na Západ, ako sa vtedy hovorilo, do Európy (ani sme neriešili akej) a Mečiar bol prekážkou.
Mali by sme prehovoriť my, moja generácia, ale sme ticho alebo až príliš chceme chodiť cestičkami starších.
Keď som vás videl na námestí, mal som rovnaké zimomriavky.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.