je 8. august 1986 a talentovaný osemnásťročný študent, doma v NDR vypoklonkovaný zo slušného života pre zlý kádrový posudok, si za Kopčianskou ulicou v Bratislave vybral miesto, kade sa pokúsi o útek na slobodu. Situáciu na vtedy prísne stráženej hranici pozoroval niekoľko dní. Tu, v kukuričnom poli, sa mu zdali šance najlepšie. Od slobody ho nakoniec delilo 22 metrov, i keď je možné, že sa mu už podarilo prekročiť hraničnú čiaru. Na okraji poľa ho dohnali hraničiarske psy, ktoré poznali iba jeden povel – „trhaj!”
Keď dohryzeného a oskalpovaného, ale stále žijúceho a o pomoc volajúceho Tautza našla hliadka pohraničiarov, chodila okolo neho a hľadala ďalších kumpánov. So zraneným sa do nemocnice nikto neponáhlaľ, akoby celé velenie pohraničnej stráže chcelo odstrániť nepohodlného svedka. Z pohraničiarskej stanice ho do Vojenskej nemocnice odviezli až vtedy, keď ho už nebolo možné zachrániť.
Cynické použitie svorky psov sa režim snažil ututlať. Tautz však nebol zďaleka jedinou obeťou tejto mocou privilegovanej zložky. Niekoho pripravili o život psy, iného si našli guľky zo samopalu alebo elektrický plot. Poslaním pohraničiarov totiž nebolo chrániť vlastných občanov pred virtuálnou hrozbou zvonku, ale chrániť ich pred nimi samými, aby si život v socialistickom raji náhodou nerozmysleli. A účel svätil prostriedky. Od roku 1948 do roku 1989 máme zdokumentovaných 320 vrážd na vtedajšej československej hranici.
Najhorúcejšia pôda bola v Petržalke. Do slobodného Rakúska a obcí Berg, Kittsee a Wolfsthal sa dalo od nás ľahko dovidieť. Na vznikajúcom petržalskom sídlisku vtedy režim ubytoval mnohých príslušníkov Pohraničnej stráže a nazval po nich centrálne námestie. Na samotnej hranici potom slúžili aj vojaci základnej služby, ktorí dostávali rozkazy zhora, aby si velitelia a stranícke elity nešpinili ruky od krvi. Plniť ich však nemuseli. Zostali po nich desiatky mŕtvych.
úpnTelo muža, ktorý zahynul pri plote s vysokým napätím pri pokuse o prekročenie československo-rakúskej hranice na úseku Bratislava – DevínVyhovárať sa na inú dobu, iné kritériá morálky a na ich obraz poohýbané zákony celkom nestačí. Mnoho pohraničiarov-veteránov stretnete aj na spomínanom námestí a v okolí. Za svoje činy sa nehanbia. Keď minulý rok v auguste odhalila Platforma európskej pamäti a svedomia (s jej riaditeľkou som vtedy robil aj rozhovor) spolu s Ústavom pamäti národa Tautzovi v Petržalke pomník, vyzvali pred Tautzovou sestrou pohraničiarov, aby sa aspoň ospravedlnili. Na stole vtedy pristál menný zoznam páchateľov, od vojakov na hranici, až po najvyššie stranícke orgány ČSSR, ktorí priamo či nepriamo mohli za sadistickú smrť Hartmuta Tautza. Neozval sa nikto. Vďaka iniciatíve Platformy a ÚPN sa kauza neskončila pri prázdnych gestách.
Včera Okresný súd Bratislava I rozhodol, že Hartmut Tautz bude ako obeť železnej opony plne rehabilitovaná. Jeho rodina, ktorá už nedúfala v pozemskú spravodlivosť, sa tak dočká odškodnenia od nás, slovenských daňových poplatníkov. Je to zásadné a prelomové rozhodnutie, lebo otvára dvere trestnému stíhaniu páchateľov, ktorí nemali v sebe ani toľko elementárnej slušnosti, aby sa za vraždenie na hranici Tautzovej rodine ospravedlnili. A to je silný dôvod, aby petržalskí poslanci premenovali toto námestie hanby a súdy brali na zodpovednosť tých komunistických funkcionárov, ktorí nemali ani toľko odvahy, aby sa sami postavili so zbraňou na hranicu.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.