Burhan Ozbilici/AP/Courtesy of World Press Photo Foundation/Handout via REUTERS19. december 2016, Ankara: 22-ročný turecký policajt Mevlut Mert Altintas po tom, ako zastrelil ruského veľvyslanca Andreia Karlova v galérii Cagdas Sanat Merkezi. Fotografia bola vyhlásená za World Press Photo of the Year 2016.

len sa na to pozorne pozrite! Pozrite sa na tú tvár vraha, tvár dnešného sveta. Skúmajte ju. Čo vám hovorí? Nič? Nie, skúmajte pozornejšie. Mladý muž v čiernom obleku a bielej košeli (vyzerá slušne, však?) stojí na výstave fotografií, raz dvíha päsť, inokedy ukazovák, grimasa hnevu smerom k ľuďom pred ním... V ruke má ale pištoľ, za ním leží zastrelený muž, jeho obeť. Z tých snímok mrazí, doslova. Už keď v decembri obleteli svet, uvedomil som si, že ešte nikdy doteraz nebola tvár teroru vo fotožurnalizme tak „na dotyk“. Je to rozporuplné, polemické, a to je iba dobre.

Hlavnú cenu najprestížnejšej súťaže novinárskej fotografie na svete World Press Photo (WPPh) v holandskom Amsterdame získal včera turecký fotograf spravodajskej agentúry AP Burhan Ozbilici. Na vernisáži ruských umeleckých fotografií v Ankare – zdanlivo nenápadnej a nudnej akcii, na ktorú išiel náhodou cestou domov z práce – zaznamenal jednu z kľúčových udalostí roka 2016. Atentátnik, ktorým bol turecký policajt, o ktorom by to nikto vopred nepovedal, priamo na vernisáži, pred zrakmi okolostojacich, zastrelil ruského veľvyslanca Andreja Karlova. Hrôza a des.

Boli to sekundy a ich zlomky. „Bol som vystrašený, ale našiel som si úkryt a začal som robiť svoju prácu, fotiť,“ hovorí starší fotograf, ktorého vybrali spomedzi viac ako 80-tisíc fotografií od viac ako päťtisíc fotografov zo 125 krajín. Pýtam sa sám seba: mal by som v tej situácii odvahu snímať hrôzu, ktorá sa odohrávala tri-štyri metre predo mnou? Alebo by som sa v strachu hodil na zem, ukrýval by som sa, aby vrah nezabil aj mňa? Neviem, sú to impulzívne reakcie, na ktoré sa nedá pripraviť. A ako reportér v nebezpečných zónach (Haiti, Kosovo, Pakistan a iné) som za 25 rokov zažil situácie, keď som bol v ohrození života a zo strachu som nefotografoval.

Tá snímka fascinuje. Ozbilici ukázal to, čo by malo byť pre fotoužurnalizmus typické a v čom je nenahraditeľný – je to svedectvo. Svedectvo o udalosti v konkrétnom čase na konkrétnom mieste. O udalosti, ktorá nie je výsledkom manipulácie fotografa. Ten iba sníma dej, čo sa odohráva nezávisle od neho. Môžeme tomu pokojne hovoriť návrat ku koreňom. WPPh v posledných rokoch dokonca odobralo ceny fotografom, ak bola preukázaná manipulácia. Či už pri vyhotovení snímky, alebo pri jej úprave v programe Photoshop. A to je iba dobre! Žijeme totiž v ére mimoriadnych manipulácií a ak prestaneme veriť, že to, čo zobrazuje fotožurnalizmus, sa naozaj stalo (a autor si to teda nezaranžoval či nevymyslel), je to koniec žurnalizmu ako takého.

Už keď v decembri obleteli svet, uvedomil som si, že ešte nikdy doteraz nebola tvár teroru vo fotožurnalizme tak „na dotyk“.

Od čias legendárneho Roberta Capu a jeho snímky padlého španielskeho bojovníka z občianskej vojny v roku 1936 sa vedú nikdy nekončiace spory o to, čo je pravda a čo manipulácia. Je to spontánna snímka? Alebo aranžovaná? Otázky, na ktoré budeme hľadať vždy odpovede. Fotožurnalizmus už množstvo ľudí unavuje.