dúfal som, že o Kosove už tak skoro písať nebudem. Svoj „druhý domov" som v rokoch 1999 až 2008, od vojny po jednostranné vyhlásenie nezávislosti, navštívil nespočetnekrát. A mal som pocit, že už som povedal všetko podstatné. A najmä, že už na Balkáne vojny nehrozia. A to napriek tomu, že to je téma, ktorá na Slovensku naďalej vzrušuje a polarizuje ľudí.
Nezávislé Kosovo je realita, okrem piatich ho uznali všetky štáty EÚ a ďalších viac ako sto krajín sveta. Jeho nezávislosť nie je v rozpore s medzinárodným právom ani podľa rozhodnutia Medzinárodného súdneho dvora z roku 2010. Iba veľmi stručne: Srbi by o Kosovo neprišli, nebyť genocídnej politiky prezidenta Slobodana Miloševića voči Albáncom, ktorá sa začala už dávno pred náletmi NATO na jar 1999. Srbské vojenské, policajné a polovojenské jednotky „etnicky čistili" Kosovo, vyháňali dedinu po dedine namiesto toho, aby cielene dolapili páchateľov teroristických útokov a prepadov policajných staníc z radov Kosovskej oslobodzovacej armády (UÇK). Ale to som už písal...
Takéto akcie iba zbytočne a nezodpovedne vyvolávajú vášne napätie a hrozbu skutočného ozbrojeného konfliktu.
Teraz v sobotu ma zamrazilo. Z Belehradu vypravili do Kosovskej Mitrovice ruskú vlakovú súpravu pomaľovanú v národnej trikolóre (modro-bielo-červenej), vyzdobenú aj motívmi srbských pravoslávnych kláštorov v Kosove a tiež s nápismi „Kosovo je Srbsko".
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.